Konkubína

Pozeráš sa na mňa,
usmievaš sa milo;
pod tvojím úsmevom
sa však čosi skrylo.
A ja viem čo to je...
Si moja vládkyňa,
hraješ to tak živo;
ak by si prestala,
pustil by som žilou.
Na chrbte drapľavom
vidím staré rany;
nepýtam sa na ne,
som dosť vychovaný.
Nik z nás nepovie...
Jediný, čo má česť,
zaplatil si za to,
nechal sa tebou zviesť
a hovorí: "Zlato!
Áno! Ah! Miláčik!"
Vytvoril obláčik,
ktorý sa po daždi
rozplynie, hoc ty mys-
líš, že nie, pôdorys
minulosti, ten vie.
Samá faloš, všade,
žijeme sťa páni
na kamennom hrade,
pri jedle dlhý stôl,
nevidiac na dlane,
takí veteráni,
tušiac, čo sa stane.
Pre oboch bude bôľ
po rozchode našom;
nik z nás netúži
skončiť to sobášom.
Možno by si chcela,
no ja určite nie;
zaplatil som veľa,
tak drž hubu a lež.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu