Preskočil som kmeň za pomoci ľavej ruky oň a pokračoval ďalej v ceste, občas sa to stane. Mohol by som to auto švihnúť dolu do vody, tá by časom zmazala všetky stopy, nechal som ho tam. Aj tak je kradnuté, majiteľ mi aspoň v duchu poďakuje.
Mám dlhé čierne vlasy, volám sa Vincent, som vysoký a ženy sa za mnou na ulici zvyknú obzerať. Na sebe červený kabát, čierne nohavice a hnedé vysoké čižmy, skvelé na prechádzku pešo. Som dosť bledý, takže to pekne kontrastuje s mojím oblečením. Veľmi nenápadný, takého budú hľadať.
Po pár hodinách mojej romantickej obchôdzky ležím na tráve. Je noc a narazilo do mňa auto - asi som nebol až taký nápadný, ako som si myslel - odhodilo ma to takých osem metrov, keďže šlo dobrých stotridsať...
Teraz ležím a premýšľam, prečo toľkí dementi majú vodičák.
Som slečna Fairtaxová, skláňam sa nad Vincentom a usudzujem, že z neho už nič nebude. Mám dosť zmiešané pocity. To mám na ženách rád, že sú také živé a komplikované, s chlapmi je to... Príliš jednoduché, avšak oboje má svoje pre a proti. No Nič.
Odhrnula som si dlhé hnedé vlasy do šálu noci, preč z môjho periféria a zisťujem, že vozidlo a mobil sú na tom podobne ako náš Vincík. Tak pokračujem pešo s vysokými opätkami v dlhej sivobielej sukni a bielej blúzke s čudným, novým pocitom. Po asi hodine sa mi neustále zarezávajú nohavičky tam, kam by nemali; nie som na to navyknutý a podprsenka škriabe. Cory by to asi nevadilo.
Po chvíľke útrap a klopkania o zem badám svetlá reflektorov. Som už celkom vyčerpaná, šaty v hroznom stave, a to ešte ani neviem ako budem...
Vystúpia traja chlapi, no a ako to dopadne? Srdce sa mi rozbúcha, utiecť neutečiem, navyše som stuhla, to ten náš zmysel.
Za nechtami mám kopu kúskov kože, lenže to ich len tak neodradilo, priam naopak, ešte viac ich to vyhecovalo a zakaždým podnietilo - ten - úsmev. Onedlho som na zemi, dvaja ma pridržiavajú a užívajú si krásy, ktorou ma obdarila genetika hojne, zatiaľ čo ten jeden ma umiluje k môjmu poslednému orgazmu.
Teraz ležím a premýšľam, prečo takí dementi majú prevahu.
Zakopeme ju v lese, nastúpim s bratmi do auta. Tu ju nebude nikto hľadať. Ale mali ste sa zbaviť aj tej lopaty, hlupáci. Nastúpime do pick-upu, lopatu hodím dozadu a pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo nejakého odstaveného, zničeného auta. Nič zaujímavé. Pokračujeme, a tak dôjdeme k stromu krížom cez cestu. Vystúpime, aby sme ho dali preč. Vravím Buckovi a Jerrymu: "Zoberte lano." Idem sa pozrieť - nie, len sa flákaš, aby si nemusel nič robiť - koľko asi tak váži. V tom modré blikanie spoza strany cestnej barikády. Vystúpia dvaja páni s napichnutými odznakmi pri srdci, mieria na mňa a vykrikujú: "Ruky za hlavu!" To predtým som nepostrehol, toto opakujú už asi tretíkrát.
Dúfam, že tí dvaja vzadu nemajú v pláne žiadne ďalšie večerné prekvapenia, ale márne. Jerry, ten imbecil, vytiahol namiesto lana brokovnicu a schytám to od neho do hlavy. To ten rozptyl...
Teraz ležím a premýšľam, prečo sú povolené zbrane obyčajným ľuďom.
Rád by som povedal, že som sa po tomto prebudil, ale neprebudil...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fakecocacolazero
11. 7.júla 2012 16:52
to je tak zaujímavo
Napíš svoj komentár