- "Čaká na vás taxík, pane."
Pozriem na hodinky telefónu a zisťujem, že uplynulo dvadsaťpäť minút. Vraveli najneskôr do hodiny, pekné od nich, že si pohli. Idem teda von s kufrom. Stojí tam taxík, veľké priestranné auto vo vstupe na pozemok. Šofér vychádza a ide mi zobrať kufor. "Dobrý deň pane, kam to bude?"
- "Na letisko."
- "Akosi sa nám tu zbieha búrka." Poznamenal taxikár, keď som nasadal. Blesky iluminovali nebo a javili sa ako svietiace cievy na koži. Hustý dážď na seba nenechal dlho čakať.
- "Nuž, čo narobíme." Otvoril som notebook a začal hľadať symbol z kuchyne na internete. Po dvadsiatich minútach rešerše mi prišiel na um "Rozlomený mesiac," niekdajšia ezoterická spoločnosť, ktorá sídli vo Franciscu. Mali podobný symbol.
Búrka sa pritvrdzuje. Ulice централний город sú prevažne relatívne novými stavbami. Bola to práve zmena klímy, ktorá umožnila na tomto, predtým neobývanom, mieste život a prosperitu. Súčasný barón je veľmi starý. Bol pri projekte, ktorý viedol k založeniu mesta. Budovy, až na vilové štvrte a samotnú Krištáľovú lóžu, sú kvôli rovnakému obdobiu stavby relatívne uniformné. Letisko je zdobené výjavmi pravoslávnych ikon, symbolov a folklóru miestneho pôvodného obyvateľstva. Takmer prezdobené - má poukázať na nerastné a kultúrne bohatstvo regiónu.
Akonáhle vystúpim, pribehne ku mne chlap v rúchu úradníka barónovej administratívy. "Prosím nasledujte ma." Nižší úradník. Tí majú rovnakú uniformu všade. Ale predpokladám, že môjho otca, súdiac podľa jeho židovských čŕt.
Krásna vôňa z letiska, býva prevoňané kadidlom. Pripomína mi to chrámy.
Prechádzame suverénne cez kontroly. Aké to máme ľahké...
Na letisku stojí súkromné lietadlo a pred ním nejaký chlap stredného veku fajčí cigaretu pod dáždnikom a pozerá našim smerom. Lietadlo je malé a vyzerá luxusne. Keď prídeme bližšie, ukloní sa a povie: "Prajem vám dobrý deň. Som Fjodor Petrovič Dorozov, asistent vášho otca. Ak by ste ráčili do lietadla. Máme mierny sklz."
- "Viem, ale skôr to nešlo." Nastúpim. Nepoznám ho.
- "Uvedomujeme si to. Rozhodne nešlo o výčitku." Ukázal mi cestu a vstúpil som. Starý otcov asistent bol skutočne starý. Asi má nového alebo viacerých. V lietadle je pár buniek sedadiel, ktoré sú oddelené ručne tkanými závesmi. Všetko je, ako inak, prezdobené.
- "Prečo to množné číslo?" Posadím sa na niektoré z nich. Usmial sa.
- "Prítomní zástupcovia štátu si to uvedomujú. Posaďte sa a pripútajte. Onedlho vzlietneme, len vyriešime pár formalít."
Lampy sú miestami vykladané jantárom, celý interiér zlatistý. Počujem vášnivú politickú diskusiu z vedľajšej bunky a cítim aromatizované ovocné tabaky. Letušky sú dokonalé, takmer ako bývajú v letoch do alebo z EI.
Vytiahol som si papier a ceruzku a začal som si kresliť. Len tak. Spontánna kresba. Jeden starý pán si ma všimne a sadne si ku mne. Má civilné šaty, až na náramok, ktorý tuším v nejakom kruhu vyjadruje status. Neviem ho ale identifikovať bližšie. "Dobrý deň." Povie a pripúta sa.
- "Čomu vďačím za pozornosť?" Pritom pokračujem ďalej v kreslení. Má asi šesťdesiat aj keď to sa pri type ako je on ťažko určuje. Hranatá tvár. Bledý s čiernymi vlasmi so šedinami zaviazanými do vrkočov, na ktorých má talizmany. Má na sebe čierny oblek so "sukňou" miesto nohavíc, zdobený červenými, bielymi a zlatými znakmi; bielu košeľu a čiernu kravatu. Na ruke má zmieňovaný náramok a na druhej, na ukazováku, náprstok s ihlou, na ktorej je plastový násadec. Fajčí ovocnú fajku s aromatickými rastlinami.
- "Starí muži nerozdávajú pozornosť na princípe zásluhovosti."
- "Zásluha, záujem, nie sú to bratia?" Začnem kresliť na nový papier dvoch bratov, siamské zrastené dvojičky, spolu v jednej sukni, zrastené bokmi k sebe, ale inak každý zdravý; ako jeden z nich pozerá so záujmom na toho druhého, ústa mierne pootvorené a ten má hlavu zdvihnutú pyšne s rukami založenými na hrudi, jeho tieň jasne prevýši v pozadí tieň svojho brata.
- "Zásluha je z rodiny domnele objektívnych a záujem z rodiny domnele subjektívnych. Podľa mojej skúsenosti, je to často jeden druh, ale som príliš subjektívny, aby som počúval svoju skúsenosť." Začali hučať motory.
- "A je skúsenosť jedincov objektívna?"
- "Je taká subjektívna, až to prerastá do objektivity. Subjektivita sa podceňuje. Mohol by si poznať celý vesmír, ak by si dokonalo spoznal jedno zrnko prachu. Modely reality sú ako jašterice. Občas čo to chýba, ale zrekonštruuje sa to podľa plánu obsiahnutom vo zvyšku. Ale to môže byť pokojne tiež len kecanie a pre teba to aj tak bude v konečnom dôsledku len doplnkom modelu, tvojho modelu reality."
- "A čo ak realita nefunguje podľa striktných vzorcov, len my jej to pripisujeme, aby sme boli schopní nájsť premostenia?"
- "Realita iste funguje podľa nejakých vzorcov... A v takom vyhlásení podľa mňa nie je arogancie. Arogancia je vo vyhlásení, že je všetko poznateľné. Ale možno je. Netvrdím, že nie. To by bolo arogantné."
- "No dobre teda; ja nesúdim, len dopomáham k úsudkom."
- "V poslednej dobe ma trápi jedna myšlienka..." Zasekol sa a zamyslene poťahoval z fajky. Lietadlo začalo vertikálny štart. Kreslím ďalej, čakám, kým dopovie. Jedným očkom poškuľuje po mojej kresbe. Tak mu ju trocha nakloním, ale tak aby som mohol kresliť ďalej.
- "Šťastný to muž, ktorého trápi len jediná myšlienka..." Povedal som. Mimochodom, na tej kresbe aj tak nič neuvidí, len zhluk čiar a chaosu až kým nebudem končiť. Na kreslenie používam svoju techniku pomyselne náhodných čiar, ktoré sa spájajú do celkov až keď je dielo pri konci. Postupne prechádzam vrstvu po vrstve a maľujem z najhrubších detailov cez ne, vrstvovito, až po tie najjemnejšie.
- "Keď prišlo precitnutie a starý Leon Ramadov a projekt Tetra a my sme sa začali nazývať mágmi, udiala sa súčasne jedna tragédia. Veci sa príliš skonkretizovali. Nazývajú ma mágom, ale ja som len chlapík, čo vie istým spôsobom ovplyvniť realitu. Zmeniť ju. Som presne taký istý, ako iní ľudia, až na to, že o niečo viac dokážem. Ale Viem niečo viac? Nie. Nie som studnicou múdrosti a ak by som bol, nie je to pretože som mág..." Usmial sa. "Pred istým časom som čítal jedného stredovekého mága. Volal sa Agrippa. Keď som sa unúval pozrieť za zdanlivé hovadiny, ktoré tam napísal, bola v tom filozofia. Hľadanie hĺbky. My? My sme technici. V horšom prípade úradníci. Pozitivizovali sme spiritualitu a... Nie je to úplne k dobru." Na chvíľu sa pozastavil. "Ľudia... Ak niečo skutočne nevedia doceniť, je to hodnota nevedomosti pre inteligentného človeka."
- "Ešte mi tak napadlo k teórii vzorcov, pozrite..." Vezmem si čistý papier, otočím ho k nemu, takže budem kresliť hore nohami, ale snáď to zvládnem s mojim nadaním. Rozdelím ho na štyri časti. Jednou rukou nakreslím jeho tvár - rýchlo kresba - ale len aby tam bola ako taká podobnosť, nejde mi teraz o majstrovské dielo a druhou rukou kreslím popritom jeho tvár, ale z opačného konca ako to kreslí moja pravá ruka. Kreslím to normálne, ako by to kreslil každý maliar.
Potom pod tie dve tváre začnem kresliť "vrstvovito" jednou rukou znova jeho tvár a iným vrstvovaním druhou rukou zasa jeho tvár. "Vidíte, žiaden rozdiel navonok, a predsa vznikli podľa iného vzorca. Ad nedocenenie, ja mám v sebe toľko nevedomosti, ktorej som si sám vedomý, že mi neostáva nič iné, len súhlasiť. Ale Agrippa som, bohužiaľ, nečítal."
- "Nuž. To, že sú tam dva vzorce je pravdou vo sfére prejavov. Vnútorne to ostáva rovnaké. Kreslil si tú istú tvár. Tá je v tomto prípade podstatou, technika je prejavom aj keď tváre samé o sebe bývajú len prejavmi, ktoré mávajú rôzne podstaty. Krásny talent. Volám sa Daniel Sternenwolke. Mohli by sme sa, vlastne aj zoznámiť." Podáva mi ruku.
- "Vzorce sú štyri a mohol by som ich nájsť nespočetne veľa, skôr by sme však obaja zahynuli, než by som sa dostal ku konečnému číslu, kde by sa už museli opakovať, ale možno by som do toho štádia vlastne ani nikdy nedospel, kto ho vie... Moje meno je Alexander Azimov, ak ste človek, ktorý si potrpí na formality." A nie, nepodávam mu ruku. Kreslím ďalej ten obraz s tými dvojičkami.
- "Nadšenie. Závidím ti. Čo tu robí umelec? Myslel som, že sú tu len politici a ja."
- "Idem za otcom."
- "To mi bolo jasné ešte predtým než som naoko prvýkrát zistil kto si." Uškrnie sa. "Prečo ale?"
- "Nechcel mi o tom vravieť do telefónu, takže pravdepodobne by som o tom nemal vravieť náhodným spolucestujúcim v lietadle."
- "Myslíš, že vo vládnom špeciáli jestvujú náhodní spolucestujúci?" Zachechce sa. Potom si spomeniem, že som jeho meno počul. Len neviem kde.
- "Ja som tu len náhodou a pre vyvrátenie dôkazu odjakživa stačí nájsť len jednu výnimku."
- "Len veríš, že tu náhodou si..." Príde k nemu roztrasený asistent so sklopeným zrakom. S rozochveným hlasom hovorí: "Malificar Maximus Sternenwolke, ponížene vás prosím, aby ste sa presunuli na poradu."
- "Povinnosť volá. Dúfam, že sa niekedy ešte stretneme. Prajem príjemný let," obráti sa na chlapca, "čo postávaš červ? Pohni sa a ukáž mi, kde tá vaša porada je!" Chlapec sa rozbehne, ako rýchlo len pri zachovaní slušnosti môže a Sternenwolke ho pomalým krokom nasleduje.
- "Príjemnú byrokraciu. Tie tváre si môžte nechať, ak chcete." Ešte sa tam podpíšem.
- "Tá nikdy nie je príjemná..." Vezme si kresbu a s úsmevom prikývne hlavou. Potom pokračuje v chôdzi.
Iné Orbis pictus príbehy:
Čo je to za svet?; Harmónia; Madame; Najlepší vtip na svete; Podivný prípad; Realita jednej kognície.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
1. 7.júla 2012 13:30
in media res: centralnyj gorod? no toto musim docitat
Napíš svoj komentár