Vánok chladí
a sme radi,
že čerstvo nás opája;
mňa, teba, my obaja,
prechádzame do raja.
Sadám na parapetu, aby som pocítil túžbu vzruchu.
Delím sa tu s tebou o svoj sen,
nepoviem ho nikomu, tebe len...
Spúšťam sa dole, aby som cítil voľnosť.
Letím ako vták,
avšak nenesie ma sloboda;
áno, je to tak,
gravitácia sa nepoddá.
A tak vlastne ani neletím,
len klesám ku dnu;
sťa ukážkový, filmový dym.
Padám na dno a už mám toho pomaly dosť.
A padám...
A padám...
Bojím sa
a padám...
Dopadnem na zem a čelím realite.
Že dobre mi bolo,
ni prasaťu v žite.
A prečo to slovo:
- neklesajte, lež - žite!
Nešlo naokolo?
Môj duch stúpa hore, k celestiálnej celebrite.
A tak sa vadíme
či mŕtvy je, či nie, náš Boh,
ona skríkne: "Rúhanie, och!"
Nietzche praví:
"Do priepasti padneš skrz roh."
Čelím pravde a vraciam sa dole.
Nie som ta hoden,
cudzí pokore,
je so mnou amen,
striehne ma
samá Tma...
Čosi tak choré...
Tam, kde ma čaká červené more.
A plameň hladí moje čelo,
on mi vraví, vraj je tu skvelo,
len privyknúť si treba
a poddať sa mu nebáť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár