V úzadí myšlienok obklopených tmou sa stretáva poznanie s pochopením. Nie vždy na osoh a vždy naboso.
Chýba mi (J/či)arka - hneď je to lepšie. Nie je to však ono...
Niekedy bojujem sám so sebou. Inokedy sa klamem, že to tak nie je. Vidíš, zrazu mi nechýba nič. Ničotný čin ako ten nikotín. Chcel by som opísať každodenné, ibaže každodenne sa to zdá všedné aj keď je všade a nikdy nie. Niekedy nerozumiem sám sebe a divím sa, že iní áno. Len neviem či mne alebo sami sebe a pomaly ma to do seba vstrebe.
Ako to svetlo. Na pozadí a predsa v popredí, odhaľujúc rysy tmy. Rímsy tým naberajú na tieňoch a stretávajú sa s prázdnou vidinou.
Viem, že nechcem byť vinou.
Vinník kričí do tmy a ticha. Hluk oslobodzuje. Zhluk utláča a zvuk straší. Keď budem starší, možno na to prídem. Palec hladí čelo a hlava utkvelo rezignuje.
Rez ignoruje bolesť. Ale čas si dáva chvíľu a potom počas zmeny neurónového počasia zahrmí.
A niekedy trafí aj lampu a všade je tma...
A potom nič nevidno.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Chýbaju mi časy keď som vedela takto písať. Nie až takto super,ale podobne.