farba nie je podstatná;
majiteľa si ono splietlo -
vzácnosť, ako ondatra -
nemalo dávať signál jemu,
čo teraz, keď oči mu driemu.
Lebo ho zblblo nejaké trdlo.
Teraz, v hlave, svieti len tma,
farba nie je podstatná;
nevidí ani ako sa má,
škála amfiteátra.
Nevie ani či sa preberie,
ustlané omylom páperie
mu nie je proti, veď on si nôti.
Hmká si hudbu podvedomú,
na notách nezáleží,
predstavil si strechu domu,
zdedený to dar Boží
a v nej je malá puklina,
ktorú vždy v daždi preklína,
pretože kvapká... Mokne mu labka.
Ale odbočil som od témy,
nuž čo, podarilo sa,
občas sa stane, prepáčte mi,
dám si jednu do nosa.
Avšak každá kvapka sa ráta,
viac veršov, tvorba literáta!
Iba že by nie - naschvál to tam je?
To preto, že to svetlo bliká
a so zrakom sa stýka,
moje srdce prebodne pika,
hoc ľud čaká, že dýka.
Avšak každá kvapka sa ráta,
viac krvi, tvorba môjho kata.
Viním jeho, hajzla skurveného!
Teraz, v srdci, túžba pomsty,
a v obehu, malom
i veľkom, mám už jedenásty,
sťa Absalom, Absalom!
Na konci chodby stále svetlo,
nemalo koho... Tak to splietlo.
Dávaj si pozor, rozšír svoj kurzor.
Čakám naňho, kým sa zobudí,
vystrašiť ho totiž chcem,
kým opustí ríšu praľudí,
kým zlezie späť sem na zem.
Ja chcem ho vyviesť z omylu,
opantaný - myslí na milú.
On(a) na mňa kašle, viaže si mašle...
Na konci chodby bliká svetlo.
Teraz, v hlave, svieti len tma.
Hmká si hudbu podvedomú.
Ale odbočil som od témy.
To preto, že to svetlo bliká.
Teraz, v srdci, túžba pomsty.
Čakám naňho, kým sa zobudí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár