V hmlistom okamihu života sa sám seba pýtam, prečo? Na všeobecnú otázku však nejestvuje univerzálna odpoveď. Paradoxne, čím konkrétnejší sen, tým menej zrejmý zámer. Začalo to v ňom a skončí to vo mne.
S preletom ranných vtákov som si utriedil myšlienky. Jeden z nich ma pritom pozoroval. Asi na dve sekundy sa naše pohľady stretli. Potom odletel. Odzrkadlil tak môj prístup k mnohým veciam.
V osvetlení postranných čiar cesty vediem svoj život.
Nedajbože, aby som z nich vykročil krivo.
Keď nazriem pod hladinu vody na miestach, kde lesy plakali, pocítim súcit jemnocitov. Ihličie ma víta pohladením po prstoch a listy sa mi kĺzajú po líci. Vôňa miazgy je cítiť všade okolo. Nadýchnem sa a necítim strach. Po chvíli sa ma dotkne ženská ruka. Nevidím ju, ale viem že je tam. Takýto pohľad, vlastne pocit, by muž nevytvoril.
Tvoja nespavosť nás zabíja.
Nemôžeš spať ty, a tak nemôžem i ja.
Ľalia...
Pri pohľade na svoje činy sa dozvedám, že vlastne nič nové neviem. Utriedenie zlyhalo; i keď navonok to pôsobí elegantne a usporiadane. Ako oblečenie ľudí - čerstvo vyžehlené a poskladané. No keby ste nazreli pod ich povrch, zhrozili by ste sa a možno aj vyľakali. Všetky tie nedošité nitky, ktorých pôvodný zámer bol presný, a predsa... Nejeden pocit, zmiešaný v chaose, ktorý napĺňa prázdnotu ľudskej blaženosti.
Zmätok mi momentálne vyhovuje. Keby som vedel, čo mám cítiť, cítil by som sa preddefinovaný, a to sa mi nepáči. Zavádzam si stereotypy len na to, aby som ich následne porušil. Dávam si zákazy a prikazujem si ich porušovať. Som nespútaný, a pritom sa pútam k niektorým veciam. Záleží mi na istých hodnotách, no nedodržiavam žiadne.
Ako aj teraz s myšlienkami. Jednota a celistvosť sa kamsi podela a veselo si pohmkáva melódiu, vycapená bruškom k slnku.
Bohatší o ne-bohatstvo a chudobnejší v nečase času.
Hľadám v mori, no nik ma nikdy nenájde...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár