Smrť...

Je to zvláštne, ako si človek nepripúšťa smrť. Ak vidíme nejakú veľkú tragédiu v správach, stále sme presvedčení, že sa to stáva len tým druhým, cudzím ľuďom, až raz...

Raz príde aj do tvojej rodiny, nevítaná návšteva, vymaže všetky tvoje radostné chvíle z tvojej mysle, ukáže ti, aké nepodstatné boli všetky tvoje dovtedajšie problémy, ako málo záleží na iných veciach.

Schladí ťa spoľahlivejšie ako ten najstudenší ľad. V duši máš bolesť, ktorú by nedokázali vyvolať tisícky nožov. Myseľ máš prázdnu. Opakuje sa v nej len... prečo? Prečo? Prečo?

Minulý týždeň šla moja rodina do Chorvátska. Všetci sa tešili na dovolenku. Môj ujo Miško, teta Zdenka. Tri úžasné deti. Miška, Gabi a Saška. No nadránom zasiahol do života mikrospánok. A smrť si k sebe vzala malú Sašku.

Mala šesť rokov. Tešila sa do školy, že bude vedieť čítať a písať ako jej braček a sestrička... Zastavili sa u nás, keď boli kupovať tašku do školy. Ujo Miško jej kúpil tú akú chcela. Aj keď stála dve tisícky. Zniesol by svojej rodine modré z neba. Spomínam si, ako malá Saška behala okolo nášho domu, hrali sme naháňačku. Tak krásne zvonivo sa smiala, keď ma dobehla a vyšla spoza iného rohu... Z dvoch krivých želiez spravila srdiečko... koho by to napadlo Raz prišla z kostola a na tvári jej svietila radosť. "Mami, Ježiš ma miluje!"

Taký anjel. Malý blonďavý anjelik s veľkými šibalskými očami. S čistou dušičkou a úprimným srdiečkom. Stále vidím pred očami tú malú bielu rakvičku. Veľa bielych kvetov. Plyšový macík. Hlboký tmavý hrob. Plakali. Všetci plakali. Ja som takmer nevedela dýchať. Všetko ma bolelo. Nič som nevidela. Nevnímala som ani studený dážď, ktorý mi šľahal do tváre. Keby som sa nedržala otcovho ramena, asi spadnem na zem. Ako Saškina mama. Duté nárazy hliny do rakvy. Malej bielej rakvičky. Prečo Sašku? Prečo? Prečo? Prečo...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu