Povrch..

Som unavená z každého úsmevu, ktorý nie je pravdivý. Som sklamaná z ľudí okolo seba, ktorí sa nedržia hesla ži a nechaj žiť. Som smutná z každej zákernej otázky a z každej ukrutnej, zlostnej, závistlivej a žiarlivej dýky do chrbta. Zakaždým sa cítim ako nič netušiace jeleniatko, ktorú prilákali do svojej cesty a nestihlo uniknúť. Uniknúť pred svojím osudom, pred svojou smrťou, pred egoizmom a nenávisťou druhých. Kričím a nik ma nepočuje, dupem a zem sa netrasie. Len slzy sú tu a vždy budú, sú mi mojou útechou, mojím vykúpením, mojou úľavou. A tak mi tečú pomaly medzi prsty, nechcem aby boli vidno, sú len mojou útechou, nikomu ich nedám. Nikto mi ich nevysuší a moja útecha padá na studenú zem kde budú po nej všetci šliapať a zaboria ju do zeme a ona sa už nikdy neprederie na povrch.

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu