"So far" my to asi príliš nevychádza. Začínam naberať dojem ,že to vlastne riadne packám . Najskôr sa to začalo počúvaním hudby ktorá mi pripomenula muža na ktorého sa snažím zabudnúť. Najlepšie zabúdam na realitu keď sa od nej odtrhnem , či už len dákou pc hrou (kde mám však nedomyslene nazvaného companiona presne podľa mena ktoré netúžim vidieť) alebo čítaním kníh (ale aj v mojej knižnici som musela niektoré tituly radšej lepšie zahrabať - vlastne som preupratovala celú policu). Vlastne smutno my z toho nebolo. Len som sa trochu obávala, či sa mi nevrátia určité nepekné stavy z minulosti ak sa do mňa tá spomienka tuhšie zažerie. Pri hlbšom zamyslení som si tiež uvedomila ,že sa tým týram už takmer 2roky (a taktiež ,že nemám v pláne sa tým týrať ďalej - ale tak viete ,oni tie plány z času na čas nevyjdu ) .
Dobre. Túto strasť som dákosi vyriešila a hneď ma prepadla ďalšia. Keď už zachádzam do tej minulosti tak prečo ostať len v čase 2roky vzad? Začala ma otravovať ďalšia myšlienka. Na dobrého priateľa. Kedysi sotva ubehol deň bez toho aby sme sa nevideli. Teraz sa dačo zmenilo. Nevideli sme sa už zopár mesiacov. Chýba mi... chýba mi ako kôň (ale váhu toho prehlásenia by asi tiež vedel celkom oceniť len on). Jeho priateľka tiež. Aaah ,no hej ,teraz je to JEHO priateľka. Kedysi sa neznášali a ja som ich oboch milovala. Verím ,že toto sa v blízkej budúcnosti dá doporiadku a zachádzam ďalej...
Čo môj posledný priateľ? Je to niečo cez 2roky ,veru. Bola som jeho liek , jeho slnko , jeho náplasť na rany a aká som bola celá šťastná z toho , že môžem aspoň niekomu pomôcť a že aspoň niekto mi dáva zmysel života. Ani som si neuvedomovala ako ma to systematicky dodžubávalo.
Keď už som ale u neho , musím myslieť aj na ostatných dvoch. Akí boli. Aké to s nimi bolo. Aké to mali so mnou. Ako ma zmenili. A zmenili ma hodne ...každí ... a menila som sa dobrovoľne (často krát nevedomo) pre všetkých.
Nestačilo mi... myslím ešte ďalej. Na ŇU. Ťažko sa mi pre ňu hľadá pomenovanie. Naozaj ťažko. Povedzme ,že boli časy kedy by som pre ňu neváhala zomrieť. Bola pre mňa všetkým a to ona mi prvá ukázala svet. Kde je teraz? A prečo tu vlastne nie je? Veci sa tak ľahko niekedy poserú , jeden ani nevie kedy.
Samá chyba, samá chyba ... žiaľ... bolesť... utrpenie... slzy...
Ale kedže po novom neuznávam prílišný dolorizmus nechcem podliehať takým pocitom . Takže myslím na dačo pozitívne. Na chvíle ,ktoré mi prinášajú radosť. Na ľudí ktorí mi prinášajú radosť a stoja pri mne (aj keď často krát boh vie prečo ).
No ,čo sa nestane? Toto ma zaviedlo k ďalšej nepríjemnej veci. Naozaj som si v tejto chvíli už viac než dosť vedomá toho ,že všetko na tomto svete sa môže razom zmeniť a niečo ako večné šťastie neexistuje (a keby aj áno, tak by to bola katastrofická nuda a po dačom takom netúžim XD). Dolieha na mňa však otázka toho "po čom túžim?". Je tu muž. Nový , lákavý , krásny , inteligentný a rozkošný. S večnou túžbou a obdarený ešte väčšou šikovnosťou. Trochu netaktný ,miestami príliš zodpovedný (navyše prekypujúci láskou k zvieratám - a TO je už dáke podozrivé! -.- ) No nie je dokonalý? Nie - našťastie!
Ako je to dlho (ako by jeden právnik povedal ) "čo je mojou erotickou fascináciou?" ... asi to bude už dáky ten piatok. Asi to bude už dosť dlho. Asi príliš dlho. Musím priznať ,že som mu na to skočila. Už ma má. Keď je človek mesiac chorý ,leží v posteli s knihou ktorá nesie titul "posledné štyri istoty" a evidentne mu hlieny tlačia na mozog, je ochotný si sám pred sebou priznať ,že sa opäť do niekoho zaľúbil (najmä ak mu ten niekto ešte príde spraviť čaj keď sa cítite ako vrchol kontaminácie a nevinne na vás klipká očami ).
Je to problém... môj svet je predsa len niekde inde. Viete, niekedy sa čosi javí celkom nevysvetliteľne a hlúpo , zbytočne komplikovane... a čo si nahováram ,určite je to tak aj teraz. Vidím ako učebnicovo to vyzerá napísané na "papieri" a ako by sa to končilo v každom správnom brožovanom románe ale v reálnom živote si uvedomujem ,že by to rozhodne nemalo šťastný koniec.
Rozhodujem sa - pri takom mužovi by nikdy nebolo moje miesto. Nie je to prvý (a pravdepodobne ani posledný) krát čo mi chémia šepká dačo o pekných citoch a nutkaniach a istote, zázemí bla bla blabity bla... nech si chémia šepká čo chce - ja budem nakoniec tá čo by zase zbytočne revala. A pokúšam sa zo svojich chýb vždy poučiť keď mi už nestačia chyby iných.
Potom prečítate pár povinných literatúr , odbroných textov , zhotovíte prezentáciu (to ,že vy ste chorý neznamená ,že ju profesor nebude chcieť), popritom sa snažíte akosi plnohodnotne odpovedať dobiedzajúcej matke (takisto chorej - takže nie je v práci a jej jedinou zábavnou činnosťou je prať -a povedzme si na rovinu ,že táto možnosť ju nezabaví večne - alebo vás buzerovať, alebo vás zapájať do prania alebo čohokoľvek iného - tak či tak ju rozhodne baví znemožňovať vám štúdium a následne frflať prečo vás nikdy nevidí sa učiť ... no čo, aj tak ju mám rada ), zistíte si zoznam kníh ktoré by sa vám hodili na seminárnu prácu (ale samozrejme si ich len ťažko zaobstaráte kým ste chorý), zvažujete ako veľmi sa vám bude chcieť zvracať z písomiek z nemčiny až sa vrátite do lavice (a to nerátate tie ostatné) a na všetko predošlé uvedené nemáte čas myslieť... TAKŽE TAKTO SA TO STÁVA! Takto sa zabúda.
A potom toho máte dosť. Len tak sedíte. Počúvate staré vypalovačky od starého Nightwishu a píšete denníčkové blogy lebo (opakujem) ste chorý a reálne sa nemáte s kým porozprávať a vcelku vám ide vybuchnúť hlava...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár