Je to skvelí chalan. Vtipný ,múdry ,celkom k svetu aj inteligentný. Variť vie tiež a keď sa veľmi nudí tak upratuje. Dokonca som bola svedkom toho ako navaril , prestrel ,spratal , umyl riad, poutieral na kuchynskej linke vodu ktorú narobil umývaním a následne ešte vydrhol šporák! (No ,áno, vtedy som mala na čele zrejme napísané "Ty kokso!O.o Chcem byť matka tvojich detí!") Ale je pomerne tichý. Nie klasicky tichý ,žeby sa bál konverzácie a nevedel si povedať svoje. Je zábavný a stále má v zásobe kopu historiek ktoré sú skutočne geniálne a vie tresknúť tú najvtipnejšiu somarinu akú ste kedy počuli ,no normálnej konverzácie by ste sa chceli dočkať márne. Skôr len nemá záujem nikomu vysvetľovať nič zo svojho života ,nálady , myšlienok , úmyslov ,plánov a zväčša ani názorov či sa len zodpovedať z toho aký mal deň , pokiaľ teda nie je opitý. Dobre, opitý je často ,takže pokiaľ nie je poriadne opitý! A to je už lepšie keď sa pri ňom ženská nezdržuje pretože sa začína riadiť heslom "miluj bližného svojho".
Zahla som do uličky kde stojí ten povesťami opradený "jeho" dom a špekulovala na plné obrátky.
Ani tak nejde o to žeby on nebol fajn. On je fajn. Ako kamarát. Ako partnera by som ho asi jedného dňa fakt zabila (respektíve on zabil mňa tým svojím večným mlčaním a chľastom a ženskými... holka! Veď ty by si naozaj nebola šťastná.) Konečne sa mi to fakt v tej hlave upratovalo.
Už stojím predtým zeleným domom. V jeho izbe sa nesvieti. Na chodbe áno, aj v izbe jeho brata. Hmm... zavolám.
Zvoní...zvoní...obsadené -.- (skvelé). Popravde nenahnevala som sa. Skôr som viac zneistela. Dnes sme spolu telefonovali a povedal ,že sa mi ešte ozve ( XD ako keby to niekedy urobil... jeho veta "ja sa ešte ozvem" je ten najgeniálnejší psychologický ťah akým odpinkať človeka keď ho chce upokojiť aby nehysáčil a zároveň mal pokoj on ...teda aspoň do nasledujúceho dňa XD) Vedela som teda ,že ozvať sa musím ja ale s týmto som nerátala. Žeby som mu až tak liezla na nervy? Nedá sa to vylúčiť. Keď sa nad tým zamyslím ,vždy sa o mňa zaujímal asi ako rumunský učiteľ o retardované dieťa (rozumej: bol milý , viac menej nechcel uraziť a keď bolo nutné postaral sa ale to on o každého takže nič svetoborné ...).
Oprela som sa o múr susedného baráku a civela na ten jeho. Čo teraz? Začala som sa cítiť trápne ,ako dáky stalker si tu po tme striehnem a vlastne ani celkom neviem čo si od tejto návštevy sľubujem. Bola riadna kosa. Jeden by si myslel ,že to moje uvažovanie zmrazí ale akosi sa u mňa zjavovalo nutkanie zazvoniť na ten zvonček. On doma zrejme nie je ,no jeho brat áno. Už ma párkrát videl. Myslím ,že mu môžem dať to s čím som sem originálne doplachtila a zase rýchlo zdrhnúť. Nebola som si istá týmto plánom. Ja si väčšinou všetko 6-krát premyslím a možno nakoniec konám ale toto sa muselo riešiť impulzívne. Pozrela som ešte k oblohe. Milujem ten pohľad na jagavé hviezdy. Je to pokoj a balzám na dušu (moju parádne zmätenú) .
Môj prst sa blížil ku zvončeku s tým inkriminovaným menom. Bolo to ako s tých blbých filmov, tesne pred ním som zakolísala a až o chvíľu ho stlačila. Oslepilo ma náhle ostré svetlo vychádzajúce z tej mašinky nad zvončekom, ktoré zrejme slúžilo presne pre tieto nočné prepady aby bolo tým drzáňom vidieť do tvárí. Potom mi to to došlo. To nebola bratova izba v ktorej sa svietilo. Dvere otvorila jeho mama. No ,pre krista pána, to som si dala! Ako to teraz bude vyzerať? S úsmevom ma však volala dnu. To je dáke podozrivé... čo som prespala? Keď som sa k nej po menších problémoch s bráničkou dostala ukázalo sa ,že si myslela ,že som suseda (aah tak preto to milé privítanie). Vysvetlila som ,že akosi toho jej staršieho synátora neviem zohnať a ,žeby som mu tu chcela ...
"Oh ,tak ho idem zavolať." Nedala my šancu na dokončenie vety a nebolo jej. Ale počkať. Zavolať?! On je doma? No skvelé...
"On ale spí." Povedala miernym tónom akoby stála vedľa jeho postele.
"Chlapec sa nám totiž flákal a konečne prišiel dospať." Trochu tón sprísnila akoby ním naznačovala ,že raz za to toho svojho syna zabije a musím priznať ,že som absolútne chápala jej pocity. No chápala som aj jeho. Hoci sa to zdá väčšine ľudí ako mission imposible. Je to hold jeho život a je to to kým je. Meniť ho nechcem (nie žeby my na to snáď dal šancu . Tak som len dovysvetlovala ,že som mu priniesla takú maličkosť čo by sa mu mohla zísť. Vytiahla som škatuľku ,ktorú som mu vyrobila na jeho večne sa strácajúce kľúče a plánovala som ju tam nechať, no keď to videla jeho mama s vetou "Íha! Tak to ho idem zobudiť!" zase zmizla v útrobách domu a to som na ňu mohla volať koľko som chcela nech ho nebudí a že ma zabije keď kvôli tomu bude musieť vstať. Dúfam ,že si uvedomujete aká som z toho bola zúfalá keď som pred jeho matkou ktorá sa so mnou rozprávala prvýkrát v živote použila pre mňa toto silné slovo. Fakt som mala chuť sa stratiť, vypariť ,prestať existovať ak ho tu teraz kvôli mne zobudia. Ona sa veselo vrátila a oznámila ,že už vstáva a za chvíľu je tu. Potom sa stratila a nechala ma tam sedieť v predsieni ako odsúdenca čakajúceho na svoju popravu. O chvíľu som počula jeho kroky. Neisté, značne ospalé a povzdych. Ach jaj, ten povzdych nikdy neveští nič dobré. Môj pocit cítenia sa na obtiaž sa zvýšil o 1000 percent. Ešte chvíľu a prepadla by som sa do Austrálie keď sa zrazu zjavil v tých dverách.
"Čauko..." Celý bledý, s vlasmi na všetky strany a zničeným hlasom si pretieral oči jednou rukou. Keď ma uvidel ,na tvári sa mu zjavil akýsi povzbudivý milý úsmev čislo 7 (zase sa cítim ako to postihnuté dieťa -.- ...no na druhej strane je to dobré znamenie ,že ma nezabil rovno medzi dvermi).
"Ahoj ... sorry ,že ťa budím ja som bola v tom ,že nie si doma a keď už som tu bola chcela som tu toto nechať." Podávam mu krabičku a vysvetľujem ,že si do nej môže dať kľúče aby vedel kde ich má. On hádže poznámku v duchu toho , či nie je jedno ,že stratí kľúče alebo celú krabičku s kľúčmi ale ja som presvedčená že v tom rozdiel je a on sa na mne smeje (grr -.-). Každopádne usmieva sa a tvrdí ,že nevadí ,že som ho vytiahla z postele.
Na scénu opäť vstupuje jeho mama. Skúmavo na ňu pozeráme a ona vysvetľuje ,že aj "ocino" ide domov.
"Supéér, aj ocino..." silná irónia v jeho hlase sa naozaj nedá prehliadnuť. No tiež som začala mať pocit ,že to tu dáko hustne.
Obaja sa kamsi vyparili a ja som tam tak sedela a čumela na otvárajúce sa dvere v ktorých sa zjavil jeho otec. Ostal v celkom zjavnom šoku. Uvažovala som čo je na mne také divné. A po chvíľke to začalo byť aj trochu zvláštne tak som sa spýtala či zavadziam. On sa spamätal a mrmlajúc si dačo o dostatočnej veľkosti predsiene si zo seba začal skladať kabát. Po tom sa ku mne otočil ,odkašľal si a rázne pred seba vystrel ruku. Ako dáky vojak. Bola som ako v mrákotách, celkom vyvedená z rovnováhy, no aj napriek tomu som si nestihla všimnúť kedy som sa postavila popritom ako som mu podávala ruku. Pod jeho intenzívnym pohľadom som sa takmer začala potiť a vtedy rituálne prehlásil "Som Martinov otec, teší ma.". Mala som pocit ,že to bol rozkaz predstaviť sa v podobnom znení a tak so mňa len vyletelo "Som Martinova kamarátka , teší ma. "
"Z Bratislavy?" Po tom čo sa dopočul moje meno hodil na mňa takúto zvláštnu otázku. Hoci priznávam ,že moje meno v kalendári už nie je možné nájsť ,no chvíľu som uvažovala ,či hovorím ako mongol alebo prečo sa toto preboha pýta ,no tomu generálovmu pohľadu sa čeliť nedalo a tak som poslušne odpovedala ,že áno (pane T.T!). Začínala som sa až prílišne vciťovať do role chudákov chlapcov keď sa zoznamujú s našimi otcami. Možno som len halucinovala ale ten pohľad jeho otca mi hovoril "Ak sa dačo môjmu dievčatku stane, ponesieš za to následky!" strašidelné ,strašidelné ! Myslím ,že ak bude mať v budúcnu opletačky s dákou holkou celkom by stačilo aby ju predstavil otcovi a problém sa vyrieši.
Zrazu do toho všetkého vletel Maťo. Nahodený v svojom dlhom čiernom kabáte obúvajúc si topánky sa na mňa škeril.
"Erhm... nemal by si ísť spať a..." Nestihla som dokončiť otázku už ma bral a so slovami ,že je gentleman a aspoň dámu odprevadí na bus ma ťahal von.
Fúha, keď sa zatvorili tie dvere mala som chuť mu nekonečne ďakovať za záchranu môjho úbohého života ale myslím ,žeby to bolo čudné ďakovať za záchranu pred jeho otcom.
Na našej malej prechádzke sme si vcelku príjemne pokecali. Trochu sme blbli, smiali sa ,boli ironický a potom došiel autobus. Chcela som ho na rozlúčku objať ako väčšinu kamarátov. Tak zbežne a pripraviť sa na ten autobus. No on ma akosi tuho držal pri sebe, možno až príliš tuho. Hmm príjemné to bolo ,no mala som pocit žeby to už aj stačilo. Pridlho sa len tak hrá s mojimi citmi. Raz by ma objímal inokedy sa tvári ,že tam nie som. Som prípad spejúci na psychiatriu aj bez tohto nekonečne nerozhodného chlapa.
Náš vzťah sa kamarátsky nezačal ale mám pocit ,že je lepšie keď sa tak skončí. Už žiadne "tajné" bozky keď sa nikto nedíva , ani vzrušujúce objatia ani prebdené noci...
Už bolo dosť... bol to môj dar na rozlúčku. Keď kamaráti tak kamaráti...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár