Teraz som praxovala na internom muži. Užívala som si ten pokoj na oddelení, nie že by sme nemali čo robiť, ale výkony sme robili z kludom, lebo sme vedeli, že sa nikam nemáme ponáhľať a máme čas. Je síce pravda, že niekedy sme nevedeli kde nám hlava stojí, ale to sa stalo len vo výnimočných prípadoch. Sestričky, sanitári a doktori boli úžasní, dalo sa s nimi o všetkom porozprávať a vysvetlili nám veci, ktorým sme nerozumeli. Jediné, čo bolo najväčším a najiritujpcejším elementom, bola naša profka, ktorá mala nad nami moc a snažila sa nám znepríjemniť čas tým, že nás furt komandovala a hádala sa s nimi. Nevnímali sme ju len tak my študenti, ale aj ostatný zdravotnícky pracovníci na tomto oddelení. Z praxe sme sa vracali do šatne doslova zničení, nadávajúci a podráždení, lebo profkina zlá nálada nakazila aj nás. Najhorší deň nastal na druhý týždeň na tomto oddelení. Bol piatok, deň ako iný. Na reči, že sme neschopné a spomalené sme si už zvykli. Ako sme mali prestávku a sedeli sme v jedálni, kde sme jedli a rozprávali sme si čo sme zažili, lebo sme boli rozdelené na izbách a nemali sme moc veľa šancí sa porozprávať, tak som prišla ja so spolužiačkou, s ktorou sme aj cez prestávku kontorlovali pacientov, lebo im tiekli infúzie, prišli do jedálne a oznámili, že pacient na mojej izbe zomrel. danú izbu som mala ešte z dvoma spolužiačkami, lebo tam bolo 5 imobilných pacientov a jedna by to nestíhala. Bol to pre nás šok, ale hlavne pre mňa, Karin a Maťu ešte väčší, lebo sme sa o dotyčného pacienta starali. Atmosféra sa okamžite zmenila. Maťa sa v tom okamiho rozplakala a nevedeli sme čo máme povedať, lebo aj my sme boli tým zaskočené. Nikto nebol schopní povedať ani len slovo a len nemo sme robili vatové tampóny. Potom sme my tri, čo sme mali na starosti danú izbu, išli pozreť ako sa robia dané veci, keď pacient zomre. Bude me to totiž preberať a tak sme chceli vedeť čo a ako to vyzerá v praxi. Myslela som si, že je to len zlý sen a že každú chvílu skončí, ale moc som sa však mýlila. Keď som prišla domov a sadla si na zem začala som si všetko premietať v hlave znova od začiatku. V tej chvíli mi prišlo nejak divne. Nedá sa to opísať, ale bol to taký zvláštny pocit. Jednoducho povedané rozplakala som sa, viem nepoznala som toho pacienta dlho, vlasne to boli 5 debilnýc dní, ak rátame aj ten deň, keď zomrel, ale aj tak bol to človek, o ktorého som sa starala. Aj keď som nechcela naviazať na pacienta, teda aspoň som si to myslela, že som sa nenaviazala, tak sa to nedá. Po prekonaní tejto zlej skúsenosti, prišla ďalšia rana v podobe toho, že som videla exitovať pacienta na vlasné oči. Nebudem tu teraz opisaovať, čo presne sa stalo, ale bolo to strašné.
Myslela som si, že aj keď zomre pacient na oddelení, tak ma to nezmení alebo zmení len minimálne, ale to nie je pravda, cítím ako moc ma to zmenilo a už nie som tým človekom, ktorým som bola. Viacerí mi povedali, že som to stále ja, ale nedávam moc svoje pocity najavo, napríklad ako ma to moc bolí, pocit viny/ aj keď ja nie som zodpovedná za ich smrť/, pocit zlyhania, výčitky... Jednoducho, kto to nezažil nevie ako sa cítim. Z odstupom času necítim bolesť, ale zanechalo to vo mne hlboké rany, ktoré sa ešte nezahojili a neviem, či sa niekedy aj zahoja, ale snažím sa na to moc nemyslieť a nedávať si to za vinu, že som za to vinná. Ak na to začnem myslieť, tak sa snažím tie myšlienky potlačiť, lebo viem, že by som sa potom za chvílu z toho zbláznila. Je to síce kruté, ale smrť patrí k životu a nejako sa s tým musím zmieriť, nie je to jednoduché, ale aspoň je tu šancam že sa to aspoň trošku zmení, zmení k lepšiemu, len to chce viacej času.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
santoss  18. 1. 2012 13:07
Zial zivot a smrt idu ruka v ruke. Smrt je zial definitiva, ktora sa neda zvratit, ani vzhladom na spekulacie ohladom posmrtneho zivota. Ale z pohladu naseho sveta je clovek nenavratne prec. Ak si si vybrala zdravotnictvo ako svoje povolanie, tak sa budes s tymito dvojickami casto stretavat. Mas uplnu pravdu v tom, ze vsetko chce svoj cas. Tak sa drz.
Napíš svoj komentár