Môj príbeh sa odvíja od poľovačky , ktorú som absolvoval s mojím dobrým kamarátom . Je to skúsený poľovník .
Zazvonil môj telefón , spýtal sa ma či idem , a ja som mu poskytol kladnú odpoveď .
Keďže naše /vopred zapísané u miestneho hospodára poľovníckeho revíru/ lovné miesto bolo dosť vzdialené , šli sme autom …
Prechodom cez cez čerstvo pokosené pole sme spozorovali niekoľko kusov vysokej zvery .
Poskytol sa nám dokonca aj pohľad na mladého srnca , ktorý stál na rovinke ako z obrázku vytiahnutý , približne 70 metrov . Akoby vedel že srnce sa v toto obdobie nestrieľajú , pozoroval nás , jako sa „chniapeme “ cez mokrasté pole .
Našu cestu sprevádzalo ešte 5 kusov tejto zvery .
Keď sme však dorazili na miesto, môj pohľad na skutočne malý posed ,sotva držiaci na troch vysokých duboch , vystriedal mierny úsmev na tváry a pohľad na poľovníka či to myslí vážne aby sme tam hore boli dvaja .
) o 5 minút (
Skutočne sme sa tam zmestili
Sedel som pri kamarátových nohách a sledoval okolie .
Presne tu som si všimol niečo , čo nenájdete niekde v mestách , parkoch a bohužiaľ ani na dedinách .
Ticho , kľud , pokoj , ….. akokoľvek popísaný výraz pre oddych , ktorý človek v bežnej spoločnosti nemá .
Hluk áut, motoriek , hlasitej hudby , vystriedalo ticho .
Možno sem tam, akési kvákanie žiab , spev vtákov … no bol úplný
kľud .
Začalo sa výrazne zotmievať a jednotlivé zvieratá v lesíku postupne stíchli .
Chýbajúce slnko vystriedali jasné hviezdy na tmavo modrej oblohe.
5 minutovky ticha , medzi mnou a poľovníkov ,sa postupne predlžovali a predlžovali .
Neuvedomujúc si situáciu , že koľko málo člověk môže urobiť aby nesedel do večerných hodín pri internete a televízore moje myslenie vystriedal hlas srnca ….
)nakoľko sa do poľovníckej terminológie nevyznám neviem to inak pomenovať (
Príroda nám akoby chcela ukázať , kto je tu pánom .
Hlas srnca rozlievajúc sa po širokých poliach , nám dával najavo , že v našom bezprostrednom okolí sú stovky domovov rôznych druhov zvierat ….
Ticho pokračuje.
Čím ďalej sa skrýva okolitá príroda , do tmy noci , tým viac mi oťažievajú viečka.
Začíname sa zberať z posedu …
Kráčame po morkom poli a čím sme bližšie od dediny , sú naše kroky odhaľované lampami v okolí asfaltových ciest .
Nasadáme do auta , odchádzame preč a ja získavam pocit , že to ticho v ktorom sme boli aj my sami, sme nechali kdesi na posede .
Teraz z 24 hodinovým odstupom sa pýtam … Prečo tu sedím a ťukám do klávesnice , zahľadene na monitor počítača počúvam hudbu ??
Je to tak ďaleko , alebo hmm lepšie … je to tak ťažké , raz do dňa , keď mám teraz prázdniny ,vijsť do prírody , uvažovať nad jednoduchými zákonmi prírody a počúvať to povestné „ticho“ .
Myslím že asi nie … a som si istý , že pokiaľ mal niekto čas , čítať tento blog až do konca , tento čas môže využiť , napríklad zajtra ….
Nie ! Nebudme zajtra v tomto čase pri najznámejšom zabijaku času ---- internete .
Vídime na lavičky , sadnime si na deky , keď aj vonku v parku
)keď by náhodou niekto býval v meste(
a skúsme nájsť to ticho .
Verte mi , stačí chvíľa …. a budeme opäť bližšie k prírode … aspoň pár minút za deň .
*týmto sa chcem poľovníkovi poďakovať za nájdenie inšiprácie, ale hlavne , za nájdenie TICHA *
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
marttina
27. 7.júla 2008 03:03
ticho je fajn vec, ale niekedy sa prejem aj ticha a potrebujem hluk. a kedze svojim sposobom hluchnem uz teraz, tak sa nebojim, ze ho na stare kolena (ked to bude veelmo dolezite) nebudem mat nadostac.
3
no ticho zažívam aj ja raz za čas...vyparím sa sama do lesa nad sídlisko a oddychujem,nie pre srandu sa hovorí:,,Ticho lieči!"...musel to byť pekný zážitok
Napíš svoj komentár