Vo vnútri bol odkaz od jej otca: „Všetko najlepšie k narodeninám.“ S láskou Jeremy. Viac nič žiadne vysvetlenie? Už to vôbec nechápala. Ako to, že drží v rukách darček od otca? Veď o ňom už 3 roky nepočula. Mala mama u seba ten darček celé tie roky? Alebo snáď otec žije a stretáva sa s ňou? No nič, spýta sa jej to keď príde domov, teraz si chce pozrieť darček. Bol to prívesok. Asi ten najkrajší prívesok aký kedy videla. Nevedela z akého je materiálu, nevyzeralo to ani na zlato ani na striebro. Nepripomínalo jej to žiadny materiál ktorý doteraz videla. V strede bola modrá slzička, ktorú z jednej strany objímal úzky čierny pásik a z druhej trošku širší, ktorý v odraze svetla hral všetkými farbami. Pod slzičkou sa pásiky krížili a ďalej rozchádzali. Hneď bežala do kúpelne a zapínala si ho. Stojí pred zrkadlom, tvár jej žiary šťastím. Len čo si ju zapla čosi prasklo.

Už nebola doma, bola niekde v lese. Všade navôkol boli obrovské, staré stromy, cez ktorých husté koruny k nej nedopadalo skoro žiadne svetlo. Ostala stáť ako omámená, skúsila rozopnúť retiazku, no miesto kde ju zopla zmizlo. Akoby sa retiazka zrástla. Celá zúfalá ňou začala šklbať. Bola zmätená, zúfalá. Čo sa to deje? Kde to som? Mala strach. Všetky tie pocity dohromady, nevedela čo má robiť. No nepriek tomu vedela, že niečo spraviť musí, nemôže tu len tak stáť. V tom sa za ňou ozval akýsi hlas: „No konečne, už som začínal mať pocit, že niečo nieje vporiadku.“ Otočila sa. Pred ňou stál trošku zhrbený muž, veľmi dobre ho nevidela, ale jej oči si pomaly zvikali na tmu. Vlastne odmalička videla v tme lepšie ako ostatný. Dokonca dovidela aj oveľa ďalej, ale nikdy to nepokladala za nič zvláštne. Podišiel bližsie, na hlave mal kapucňu, takže mu nebolo vidno do tváre. Bol odetý v zeleno-sivom plášti. Na chrbte mal tulec zo šípmi a luk. Kto ste? Opýtala sa. Na tom teraz nezáleží. Poď za mnou nemáme veľa času, už sú blízko. Rýchlo, rýchlo. Kto je blízko? Nepýtaj sa a poď. Chlap ju silno chytil za ruku a už bežali pomedzi stromi. Za sebou začula nejaký krik a dupot kopýt. Skryli sa za kríky a ten záhadný muž jej pokynul aby mlčala.

Nečakali dlho a uvidela ich v mesačnom svetle. Bolo ich 5 oblečených v lesklej zbroji, každý z nich mal meč. Boli mokrí, a zašpinení. Niesli sa na udychčaných bielych koňoch. Ten vpredu prehovoril: „Už tu mala byť. Falor nám prísne nakázal aby sme tu boli načas.“Do reči mu skočil ďalší z nich: „No kto za to môže, že sa ten most s nami zrútil? Azda ja?“ Elure si všimla ako sa muž vedľa nej uškrnul. No nič musíme to tu prehľadať, musí tu niekde byť, alebo ak tu ešte nieje, tak čakáme. Veď okrem nás už nikto nevie, že príde. Odkiaľ si si taký istý? Asi by od nás Falor nevyžadoval aby sme tu boli včas. Možno len chcel,aby sme tu boli keď sa zjaví. No dosť rečí, ja ostanem tu a rozložím oheň. Vy sa zatiaľ rozhliadnite, či tu niekde nieje...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
ixka  30. 3. 2008 13:12
Jej, prepracoval si to a je to oveľa napínavejšie, gratulujem ....

Kedy bude dalsia časť ....?? ja by som ho mozno mohla vidiet aj skor ako ostatny, nie?
2 
fotka
magorka  30. 3. 2008 13:19
Fakt ze je to napinavejsie....odkial beries inspiraciu ?
3 
fotka
neway  30. 3. 2008 13:33
inšpirácia nie je laura a tajomstvo anvenetrry?



ale začína sa to zamotávať
Napíš svoj komentár