Čakáš... Vonku padá prvý sneh ohlasujúci definitívny príchod zimy. Hustá metelica však nemá konca kraja a ty v túžbe ju opäť vidieť vezmeš svoj tenký kabát, kľúče a i napriek neprajnému počasiu sa predieraš tou bielou chujavicou. Nevidíš pred seba, nevidíš za seba... Svet odrazu pohltili biele vločky snehu. Chladné a studené... Každá z nich je iná, má iné poslanie, no ty sa ženieš len za tým svojím. Tvoje kroky sú však čím ďalej tým pomalšie, z rýchlej chôdze sa stáva pomalý krok starca, ktorým sa chtiac či nechtiac stávaš, pretože tvoje nohy už nevládzu... nemôžu ďalej. Zastanú a pod ďalším náporom ľadového vetra sa podlomia. Padáš do snehu... Tvár sa ti zaborí do bielej prikrývky a i keď kričíš, že chceš vstať, že musíš ísť ďalej z hrdla sa nevyderie jediný hlások. Nemo ležíš bez pohybu. Tvoje horúce srdce pomaly hladne, no cit, pre ktorý si sa podujal na túto cestu nevyhasne... Slnko konečne vychádza a s ním i pár bielych krídel... Berú ťa do náruče a láskyplne ťa odnášajú preč, na miesto spasiteľa. Teraz ju sleduješ každý deň, dávaš na ňu pozor ako si si to kedysi zaumienil, utieraš jej horúce slzy, keď plače nad tvojím hrobom... A miluješ ju viac ako kedykoľvek predtým...

 Záchod
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
jacques  25. 11. 2008 20:59
no, nemamslov... hmm... silna kava
2 
fotka
kernoxermon  20. 12. 2008 14:57
láska, ktorá prekonáva smrť, máš obrovský talent a fantáziu
Napíš svoj komentár