Cesta do temnoty

Ticho... pritmie... Jediný vnímateľný zvuk sa ozýva spoza okeníc... Kvap... kvapkvapkvap... kvap... obloha je tmavá, temer sa zdá že sa hnevá, no ona plače, plače rovnako ako tvoje vnútro. Plače s tebou... kvapkami akoby vysielala nejakú prosbu, niečo čo by ťa prinútilo prestať, lež ty jej signáli vnímaš len ako ďalší nostalgický znak konca. Tvoje oči sú podliate krvou, vedľa teba prázdna fľaška lacnej whisky. Nevnímaš, nepočuješ, nechceš počuť... Jediné čomu sa oddávaš je tá eufória, ten nepoznaný krásny pocit... Lepšie než akákoľvek droga, akýkoľvek chľast či ženská... Zem sa už nezdá taká tvrdá, vlastne už necítiš nič, len akési ruky, sťahujúce sa k tebe, berú ťa preč, na krajšie miesto. Podobá sa na anjela... Sľubuje krásne veci, raj... Ty však ešte netušíš, že umieraš, a že si ťa k sebe volá sám Lucifer. Sklo, ktorým si navždy spečatil svoj osud ti vypadne z ruky. Len akosi podvedome začuješ štrkot kľúčov vo dverách. Rozmazane ju vidíš ako na teba zhrozene hľadí, nevnímaš ako padá na kolená do kaluže krvi. Z očí sa jej hrnú slzy, cítiš teplo jej dlaní, ktoré sa ťa snažia prebrať. Pera sa ti pohne z pokusu o úsmev. Jej prítomnosť v tebe vyvoláva čosi... čosi ešte lepšie než je toto, niečo, pre čo sa ešte oplatí žiť. Chceš sa vrátiť, vymaniť sa zo zovretia smrti, no zovretie je už príliš silné... Posledné čo cítiš sú jej horúce pery, spočívajúce na tvojich. Nastáva tma... temno... už niet cesty späť...

 Záchod

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu