Keď zas raz duša bolí...

Mojím najironickejším zistením bol fakt, že som sa ocitla v rozprávke... Ale nie v hocakej... v istom momente som si pripadala ako Bella z Twilightu... Nie je vtipné, že dovtedy som brala jej vzťah k Edwardovi aj Jakeovi ako výplod autorky, rozprávka na dobrú noc a zrazu zisťujem, že to nie je len rozprávka, že občas to môže byť aj skutočné???

Nad týmto sa len pousmejem, až príliš nad tým rozmýšľam.

Vypustím to z hlavy a moje telo skĺzne popri stene na zem. Rukami si objímem kolená, stisnem pery a zahladím sa na oranžové steny svojej izby. V návale pocitov zavriem oči s takou vervou až sa mi na čele urobí vráska. A čo vidím? Nechávam sa ovládnuť pocitmi, rozbíjam obrazy na stenách, vázy hádžem hlava-nehlava, päsťami búšim do stien. Avšak keď opäť otvorím oči, všetko je na svojom mieste, všade panuje poriadok...

Dusím v sebe všetky pocity, podvedome ich potláčam. Ale prečo? Prečo sa tak úporne snažím o sebakontrolu? Je to kvôli spoločnosti v ktorej žijeme? „Kontrolujeme“ svoje emócie, aj keď je jasné, že keď ich dostaneme von, uľaví sa nám? Sebakontrola môže byť fajn vec. Keď sa človek dokáže povzniesť nad vec... No koľko z nás môže povedať, že to zvládne? Moja sebakontrola pramení len z toho, čo ma naučil život a priznajme si... iba žiť život a dúfať, že niečo sa na nás nalepí... to jednoducho nejde...

Ale čo iné mi zostáva? Porozbíjať všetko naokolo nie je riešenie, i keď presne tak sa moja duša práve cíti... Tak ako inak sa mám nad niektoré veci povzniesť? Pri niektorých to ide... Čas vyrieši veľa, zacelí rany, no nie vždy to takto funguje...

Naozaj mi zostáva len tá pretvárka? Že všetko je fajn, že to pominie? A čakať, kým na to raz doplatím veľkou explóziou? Možno si raz kúpim boxovací pytel... alebo zaplatím dobrého psychológa...

Nateraz však... zostávam uväznená vo svojom vnútri...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu