Tmavou uličkou hlavného mesta sa ozvalo hlasité puk! Zjavila sa tam postava v čiernom plášti a inštinktívne sa porozhliadala naokolo. Nikde nikoho... Bujarí život panuje v centre, nie v tme vedľajších uličiek. I tak si nasadila kapucňu na hlavu a pre istotu ju ešte sklonila. Až potom sa odvážila vyjsť z prítmia a jej kroky pretínali ticho. Toto je jej posledná možnosť. Posledná nádej na záchranu. So smrťou sa už zmierila, no potom... potom sa tu po rokoch opäť zjavil on a ona začala zase dúfať... veriť v novú nádej...
Svojou elegantnou chôdzou sa zastavila až pri známom hostinci. Hostinec pod brečtanom. Hlásal nápis nad dverami, no ona nevošla dnu, jej pozornosť si vynútil ktosi vzadu v záhrade. Horiace šípy si prosto nemohla nevšimnúť a ona zatajila dych, keď v mužovi spoznala jeho- Nathana . Mala poslednú možnosť vzdať tento hlúpy plán, nechať všetko tak a nevidená nepočutá zmiznúť späť odkiaľ prišla. Avšak čosi ju nútilo zamieriť smerom do záhrady, predsa len zostať. Kráčala jeho smerom, sledovala ako triafal ohnivé šípy do stromu oproti nemu. Neodolala a mávnutím prútika mu zahasila jeden zo šípov.
Nathan zvraštil obočie. Veď nefúka ani vietor... Opatrnosti nie je nikdy dosť.
-Kto je tam?- zvolal do tmy. Na rozdiel od nej, nemá tak dobre vycibrené zmysli.
-Tvoja nočná mora- odvetila žena v plášti.. Odrazu mu od chrbta zaznel hlas aký pozná, aký sa mu ozýva z podvedomia a aký po pravde už počuť nechcel. Žena vystúpila z tieňa a zložila si kapucňu, čím odhalila až mŕtvolne bledú pokožku. Opatrne sa k nej otočil a v momente oľutoval že má na sebe iba ľahkú ľanovú košeľu, lebo zimomriavky z nej mu postavili chĺpky dupkom.
-O tom dosť pochybujem- odpovedal nakoniec s úsmevom. –Čím som si zaslúžil tvoju návštevu?- Premeral si ju od hlavy po päty a pocit že s ňou nie je niečo v poriadku mu zvýšil zimomriavky.
-Zaslúžil? Tak by som to nenazvala.- Hlava jej klesla a oči sa zabodli do zeme. Po tom, čo mu chce povedať už takto nebude hovoriť... Pošle ju kade ľahšie a ešte ju i vysmeje
-Hm...- Pokrčil obočie a zložil ruky vbok. -A čo teda? Chceš sa zhovárať? Pohár čaju? Alebo?- Prikročil k nej bližšie, skúšajúc ako zareaguje, kam pozrie, ako sa zachová v jeho blízkosti. Prečo to robí? Ani sám nevie... Predsa len ju miloval a ani sám nevie, čo to zamrazilo. Ju tým však len znervóznil. Žena priprela oči, akoby spomínala na čosi dávne a krásne. Odstúpila však o krok dozadu, kým to ešte šlo. Potrebovala si udržať hlavu chladnú.
-Ja... áno... zhovárať- vykoktala zo seba napokon. -Možno by bodlo čosi tvrdšie.-
-Tvrdšie?- usmial sa, pristúpil k nej úplne a opatrne položil dlane na jej chrbát, pričom ucítil ako ju pri tom dotyku mierne strhlo - Tak?... Čo to je?... Ale ak chceš piť kľudne možne.- Nevedel, kde berie toľko úsmevu, jedno je však isté, objať ju túžil rovnako ako chcel vedieť čo sa deje. Ona však poslušne držala, nepohla sa ani o krok, čo mu len dodávalo odvahu a teraz ju už mocne objal v náručí. Ona sa k nemu tiež pritisla, pery mala neustále stisnuté vediac že nerobí nič dobré.
-Nathan...tak ideme?- posledné zvyšky chladnej hlavy z nej vydusili tieto neisté slová a prinútili sa od neho odlepiť. Zostal obarene stáť, no vyhovel jej a nasledoval ju do hostinca. Keď kráčala po nízkych schodoch, zamyslene si ju obzeral. Zmenila sa... Je ešte krajšia ako predtým i napriek tej mŕtvolne bledej pokožke... Určite za ten čas čo bol preč už čo-to z mužmi zažila...
-Miesta sú oddelené začarovanými závesmi, nikto nepočuje čo sa odohráva dnu a tí čo sú dnu zase von... Absolútne súkromie.- zdelil jej keď sa obaja ocitli vnútri a rukou naznačil na jeden stôl s červenými stoličkami, presne ako závesy naokolo. Ona len mlčky prikývla a vyzliekla si plášť, ktorý zakrýval jednoduché čierne šaty, rysujúce jej postavu, zatiaľ čo on došiel po pitie. Zatiahol za nimi závoj a obaja sa usadili na mäkkých stoličkách.
-Tak Ditta...-usmial sa na ňu- povieš mi už konečne čo sa tu deje?-
Možno sa len tým mlčaním snažila oddialiť pravdu, tie slová, ktoré sa tak bojí vysloviť a ktoré nútia jej ruku jemne drgať pohárom whisky... Nezabudol... Zhlboka sa nadýchla a...
-Vieš... nechcem chodiť okolo horúcej kaše, zbytočne ťa naťahovať alebo tak nejak...-oblizla si pery, zatiaľ čo pohľadom hypnotizovala priezračnú tekutinu a on hypnotizoval ju.- Ide o to... že kým si bol ty preč, zomrel mi otec a ja ako ním ustanovená jediná dedička som cestovala späť do Európy...-rozrečnila sa odrazu a prstom ruky obchádzala okraj poháru. Pozorne ju sledoval, nechcel ju prerušiť, pretože sám videl, že ak by to spravil, zrejme by už nezačala.
-Lenže moje nepochopenie prečo práve ja som dedička, keďže som od neho kedysi utiekla sa po návrate vyjasnilo... Otec na to dedičstvo uvalil kliatbu. Kliatbu nazývanú aj Kliatba s pamäti, pretože môže mať neuveriteľne veľa podôb...- zastavila sa a odpila z pohára. Nechcela ho zaťažovať tým, čo už dávno zistila a teraz nie je veľmi podstatné.
-...Jediná možnosť ako takúto kliatbu môže upír zrušiť je...-slová sa jej zadreli v hrdle, nechcela ich vypustiť a jeho temer privádzala do šialenstva. Pozrela mu do očí.
-...je vypiť krv niekoho... niekoho kto sa dobrovoľne ponúkne... niekoho kto sa bez nútenia rozhodne ponúknuť svoj život...-zastavila sa... nemohla ďalej, nemohla sa dlhšie naňho pozerať. Oči jej klesli opäť na pohár. Pri Dittiných slovách ho zamrazilo a prilepilo späť na stoličku. Zostal sedieť, temer až neveriacky na ňu hladiac. Jej slová sa mu ozývali v hlave: Niekto, kto sa dobrovoľne ponúkne...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(hviezdicky sa mi nedaju dat )