vlievajú sa oddane do mojich vrások,
ponechajú ich celkom nedotknute,
prirodzené na mojej tvári.
Tak ako sa tvárim,
stotožňujú sa so mnou.
Ja ich rukami chránim
a bez dotyku na povrch vyjde to,
čo popravde cítim.
Čo je v hĺbke ukryté vo mne,
všetko nevinne skryté
v hĺbke môjho srdca.
A to, čo pred tebou tajím.
Nezistíš ak sa mi nepozrieš do tváre.
Nemusíš sa mi pozerať do očí,
aj tak tam uvidíš len prázdnotu
po ľuďoch, ktorých som ľúbil.
Prázdnotu a temno duše,
akokoľvek môžu skryté byť
ten cit skrývaný pred tebou,
aj tak viem že sa mi do tváre nepozrieš.
Farby sa ticho rozlievajú,
sem-tam po mojej tvári,
každá z nich sa tvári
ako moja súčasť bytia.
S tichosťou a bez prerušenia,
kreslia moju cestu života,
kresliac mapu môjho bytia.
Zakreslili tam aj teba.
A ja si tie farby zmívam,
každý krát ich nechám
zaliať tie jazvy bolesti znova,
každá z nich samotou zíva.
A znova odzačiatku,
začiatok...
...a koniec príbehu,
s farbami si líham spať.
Nemysliac na nič, len čakajúc,
na moment kedy zaspím.
Ony samé odídu,
a celkom nevinný sa zobudím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár