4 steny. 4 rohy. Chlad a taká zvláštna úzkosť. Rozumiem viac stromom,oblohe aj čistému papieru ako svojmu vlastnému druhu. Aj keď vravím tou istou rečou a zodpovedám popisu vzhľadu. Či to nazvať diagnózou, omylom prírody, alebo otvorenosť mysle. Bádanie v sebe mi podlomuje rovnováhu. Putujem ulicami emočných barov. Zastavím sa v jednom a dám si pohárik so šťastím, tak kecáme o radostiach a krásach. Pekné, ale chcem bádať ďalej. V druhom bare sa zdravím so smútkom, ďalší pohárik, a dialóg o pádoch, o ranách a jazvách. Slzia mi oči, ale musím ísť ďalej. A tak prechádzam barmi bolesti, zlosti, bezmocnosti,lásky,radosti aaaatď. Opitá svojimi vlastnými emóciami sa tackám v uliciach. A hľadám jeden oporný bod. A nič. Stále sa budím v posteli s vygrcanými slovami na papieri a bolesťou hlavy. A spomienky potlačujú ďalšie spomienky.
Záver? Hej. Zbláznila som sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár