Hrala sa s Maťkom zatiaľ čo mama piekla palacinky. Rád sa jej vždy plietol pod nohy keď varila, minule si ho nevšimla a horúca hrachová polievka skoro ostala na ňom. Aby náhodou opäť neodbehol do kuchyne, bolo ho treba nejak zamestnať.
„Čo bolo v škôle Maťko?
„Vychovávateľka sa nás pýtala, že čím chceme byť keď budeme veľkí.“
„A čím chceš byť?“ usmiala sa. Aspoň na chvíľu bude myslieť na niečo iné.
„Chcem byť učiteľom.“
„Aháá.“ Tak toto nečakala. Ďalší, ktorý bude mladým študentkám pliesť hlavu. A myšlienky jej opäť padli na Jankovského. Už ani Maťko jej nepomôže nemyslieť na neho.
„A prečo nechceš byť radšej futbalistom. Hmm?“ spýtala sa podráždene.
„Tí sú hlúpi. Ja chcem byť múdri vieš. Chcem rozdávať múdrosť,“ odpovedal nevinne. „To aké kaleráby im v tej škôlke tlačia do hlavy?“ pomyslela si.
„To nie je pravda mnoho športovcov je múdrych a šikovných.“
„Ale ja chcem byť presne ako mamin kamarát.“
„Mamin kamarát?“
„Palacinky sú hotové,“ zakričala mama z kuchyne.
„Mama?“ spýtalo sa dievča tak začudovane ako sa len dalo.
„Deje sa niečo?“
„Ty máš chlapa?“
„Odkiaľ to berieš?“
„Maťko mi...“
„Aha ták. Zatiaľ sme len kamaráti. Nechcela som ti o tom nič hovoriť, pretože je z vašej školy a možno ťa aj učí.“
„Ako sa volá?“ stŕpla.
„Nie že by som ti neverila, ale je to komplikované. Niekoho má a je trochu mladší.“
„Mama?“ zatriasla sa. Hneď si pomyslela na Jankovského.
„Dúfam, že to nie je..že to nie je profesor Jankovský?“
„Jankovský?“ pozrela sa na ňu podozrivo.
„Nie volá sa Ribák,“ prezradila mama nakoniec. Dievča si vydýchlo. Nebolo síce nadšené, že mama randí a ešte k tomu so zadaným a mladším, ale bola rada, že to nie je Jankovský. To by už neprežila.
„Nie taký nás neučí.“
„Si si istá? Učieva biológiu.“
„Nikdy som o ňom nepočula mami. Vieš čo nemôžem ísť na šiestu von? Potrebuješ ma ešte?“
„Dobre, ale nebuď dlho.“
„Nebudem.“
Odišla sa do izby nachystať. Potrebovala to všetko predýchať. Musela ísť na vzduch. Nakoniec sa rozhodla dať Tomimu ďalšiu šancu. Napísala mu smsku: „o siestej pred obchodom kde sme sa stretli“ O chvíľu jej prišla odpoveď: „Ako si vedela, že som to ja?“
„lahko sa dalo domyslieť,“ odpovedala a nechápala prečo sa jej to Tomi pýta.
„Budem tam,“ odpovedal.
Nachystala sa ako na rande a prišla k obchodu. Tomiho nebolo nikde. Obzerala sa dokookola a čakala. A čakala a čakala... „Ak nepríde do pätnástich minút odídem,“ povedala si podráždene. Ako má dať niekomu druhú šancu, keď ani nepríde načas? Chladný vietor jej zametal vlasy, ruky krehli od mrazu a tma zakrývala tvár. Až do chvíle pokiaľ sa nezapli svetlá strieborného mercedesu s čiernymi sklami. Blikali rovno na ňu. Podišla bližšie k autu a nazrela cez oblok. Neverila tomu čo videla. V aute sedel profesor Jankovský a usmieval sa.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
hereiam
30. 8.augusta 2013 17:22
ohohoooo
Napíš svoj komentár