1.
"Povedz, zamyslel si sa pri tých jatkách nad tým, že sú to ľudia? Ľudia s vlastnými životmi a rodinami, ktoré ich milujú?"
"Tým ste len povedali, že mali život. Tak ako máte život vy a zatiaľ aj ja. Povedali ste, že majú príbuzných a že sú medzi tými osobami citové väzby. Samo o sebe to neopodstatňuje ich existenciu a teda... neviem prečo by som sa nad tým mal zamýšľať. Nezabíjal som ich lebo by som si nebol vedomý ich života. Zabitie je podmienené predošlým životom objektu, ktorý sa trhá na kusy..."
"Prečo si potom prestal?"
"Nie je to moja vec? Nie sme tu, aby sme skúmali moje motivácie. Aby sme ich pochopili. Nič také som neočakával a pravdupovediac si nič také neprajem. Načo by som čokoľvek vysvetľoval? Pýtate sa prečo len, aby ste zistili ako."
V mysli sa mi objavila jej tvár. Jej prestrašené oči. To čo som v nich videl. Znehybnilo ma to. Spravilo neschopným pokračovať. Extáza pominula. Rozprášené drobné kvapôčky krvi usadali na zem. Telá špirálovito dopadali s vlhkým šplechotom na chodníky. Neutekala a stála tam. Stála tam a pozerala na mňa. Nemohol som nič iné, len pozerať späť. Pozerala aj keď prišla armáda a keď ma zobrali. Akoby som jej pohľad cítil na sebe doteraz.
Tá sila, ak sa to tak dá nazvať, má dvere v hlave. Otvoril som ich v samote. Dvere sa zatvorili. Utíšila ten pocit. Neviem čo teraz. Neviem ako ďalej.
Spútali ma. Dali mi sedatíva. Skúmajú. Nerozumejú, že toto nemalo nič spoločné s tým, čo dokážu zachytiť existujúcou technológiou. Nemôžu ma spútať, ani ovládať. To, že tu som, je výsledkom mojej voľby.
Polka mesta je vyhladená. Tí, čo nezomreli priamo v tej neviditeľnej víchrici, zomreli v dôsledku vzniknutého chaosu. Pokusy zastaviť ma boli samozrejme neúspešné. Keby som pokračoval, celú krajinu a celý kontinent by som vyhladil do pár hodín. Po krátkom oddychu a zákusku z jednej z obľúbených kaviarní, v ktorých by som iste už nemusel čakať v rade, by som pokračoval, kým by ľudstvo existovalo len v minulom čase.
Prečo? Nuž- nemá to nič spoločné s ľudstvom samotným. Nie je dosť podstatné, aby mi v tomto bode môjho vývoja ešte mohlo skutočne vadiť. Potreboval som len trocha priestoru pre rozmýšľanie a tvorbu.
2.
Myslela som si, že neexistuje. Videla som to zúrivé svetlo v snoch. Maľovala ho na plátno. Oči však nemohli vidieť celú mnohorozmernú nádheru toho útvaru a ruky neboli schopné to zachytiť. Vždy len nič nehovoriace machule. Sen nebolo možné zachytiť.
Pred niekoľkými dňami som sa v noci prebudila na podivnú vôňu. Bola mimo spektra toho, čo som dovtedy cítila. Neidentifikovateľná. Cítila som, že ide spoza okna. Keď som pristúpila k oknu, videla som na horizonte niečo nádherné: Choboty svetla, naťahujúce sa z miesta, kde leží mesto. Vystierajúce sa ako ospalé dieťa, ktoré sa prebúdza. Keď som k tomu vystrela ruku, mala som pocit, že mi dlaň oblizujú jemné teplé, avšak suché jazyky. Moja rovnováha, akoby bola narušená... nebola orientovaná ku gravitácii zeme... novým centrom príťažlivosti sa stalo svetlo.
Zrazu som ucítila bolesť v lebke. Akoby mi v mozgu niečo začalo rásť. Náhle a rýchlo. Akoby sa trhali jeho blany a závity. Chrbticou mi prešlo mravenčenie. Keď prepuklo do vĺn slasti, vykríkla som a celé telo mi pochytili kŕče. Padla som na zem. V prsiach, akoby sa mi niečo pohybovalo. Na mieste, kde mám bradavky a si na tričku objavili mokré fľaky. Vôňa bola intenzívnejšia a na jazyku sa mi spustila búrka chutí, akoby nie z tohoto sveta. Ucítila som niečo v maternici, následne prudké pohyby vo vagíne... začala som vrieskať a zaspala s mlákou štiav, vylievajúcou sa na spotené stehná.
Snívali sa mi najjasnejšie sny, aké som kedy mala. Sny, ktoré boli skutočnejšie, ako čokoľvek, čo sa mi dovtedy snívalo. Sny o miestach nepochopiteľnej geometrie... kde sa vrstvy priestorov vlievajú do nekonečna rozmerov, ktoré sú ako zrná rozbúreného piesku na púšti ktorá je vo vnútri všetkého a súčasne všetko ohraničuje. Každé jedno zrnko bolo celou existenciou.
Videla som oblohu, v ktorej bilo obrovské srdce... pumpujúce pohyb do celého sveta.
Keď som sa prebudila, celé telo som mala v svalovej horúčke... ale hlavu som nikdy nemala takú jasnú.
Teraz stojím tu a pozerám sa na zdroj svetla. V jeho oku je najčistejšia tma, akú som kedy videla. Tma, ktorá akoby sala zrak z mojich očí. Vzduchom poletujú potrhané telá a krv poletuje v rozihraných prúdoch, ako voľné verše v neznámom kozmickom jazyku.
Zisťujem, že to, na čo sa pozerám je básňou o samote. Prestraším sa, keď vidím, že jej vnútorná melódia na mňa pozerá ľudskou tvárou... ten pohľad ju pretvára a báseň je v celej svojej desivej nádhere zničená. Telá padajú na zem a len na seba pozeráme.
Som vnímaním vytvoreným len pre tento vnem. Je vnemom inak nevnímaným.
Semper fidelis
Zerum Unus
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
30. 4.apríla 2017 19:03
mmm... šťavy na spotených stehnách!
Napíš svoj komentár