Pozerám sa na mesiac. Jedna z tých nocí, keď mám pocit, že sa pozerá na mňa. Biela tvár, poprášená púdrom. Ako starý herec v divadle kabuki.
Toľko krát som videl toto zátišie:
Pouličné lampy a ich žlté svetlo.
Popraskaný chodník, pokrytý snehom.
Topole, ktoré patria k mojmu životu (Ako ľudia vedia žiť bez topoľov v okolí?)
Reflexia nočných svetiel na vlnkách jazera.
Linoleum na balkóne je chladné. Chlad sa chtivo zažiera do chodidiel. Na koži cítim jemný studený vietor. Hýbe chlpmi na nohách. Leží na trupe, ako ťažký kožuch.
Dlane držia kovové zábradlie pevne, akoby som mal spadnúť dole, keby som ho pustil.
Prichádza to. Pľúca sa začínajú sťahovať. Priedušky pískajú pri nádychu a výdychu. Intuitívne sa pozriem do bytu... Je tam teplo. Balkón je za mnou zavretý. Stačilo by pritlačiť jednym prstom a otvorí sa. Mohol by som byť v teple. Možno by nezačalo dusenie...
Nie.
V strede jazera vidím Noemovu archu. Sedia na nej jediní spravodliví ľudia medzi riekou eufrat a tigris, a čakajú na holubicu. Nejestvuje však súš. Vezmem pištoľ z parapety a vystrelím smerom k predstave. Pár svetiel blokov opodial sa zažne. Usmievam sa.
Pod vodou sedí žid v žalúdku veľkej ryby a praje si, že by bol býval šiel do Ninive. Nešiel. Ani ja neidem do bytu. Priedušky jasne pískajú... Na pľúca prichádza starý známy chromý pocit. Nepočúvajú.
A búcha mi srdce.
Búcha mi srdce lebo má strach aj za mňa.
Beriem kuchynský nôž a vrazím si ho do hrudníka. Z rany sa vyleje svetlo. Svetlo kouba. Prerežem spojenie hrudnej kosti a rebier na ľavej strane. Kliešťami roztváram ranu.
Mein Herz brennt. To jeho dym ma dusí. Vyrezávam srdce a páli ma v dlani. Vyrovnám ruku a nastavujem ju tvári mesiaca.
Na predlaktí pristáva bocian. Uchytí horiace srdce do zobáka a prehĺta ho, ako veľkú rybu. (Je v mojom srdci Jonáš? Je mu teplo? Cnie sa mu za domovom?)
Očami sa ma vták opýta, kam ho má dopraviť. Cez hrudník mu presvitá svetlo. Pohladím zviera po malej hlávke. Chápe. Rozopne krídla a letí do stratena.
Ruku mám ešte vystrčenú k mesiacu. Nasadne na ňu biela holubica s vetvičkou v zobáku. Usmejem sa na ňu a druhou rukou roztvorím dieru v hrudníku. Vlezie do nej.
Nepočujem buchot srdca. Počujem trepotanie krídel. Vyťahujem z pamäti prameň voňavých vlasov a navliekam ich do očka ihly. Zašívam ranu.
Chlad sa jej dotkne a rana sa zacelí.
Chlad. Si mojim spasiteľom?
Pritlačím prstom na balkónové dvere. Prejdem z kuchyne do mojej izby a ľahám do postele. Vždy, keď si rozpamätám, trepocú mi v hrudi krídla...
Vždy keď...
Keď...
Keby...
Kiežby.
Kedy?
Kedy?!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
naily
10. 12.decembra 2012 08:17
Pekné. Také pokojné / odovzdané .
Napíš svoj komentár