Z reproduktorov hrá stará pieseň Silentio od Buena Vista Social Club. Sedíš pár metrov odo mňa. Sme jediní hostia kaviarne. Máš na nohách čierne silónky a sivé lodičky. Sivé jednodielne šaty sú z materiálu, ktorý sa ponáša na manchester. Vlasy máš zastrihnuté inak ako kedysi. Hlavu držíš inak ako kedysi a na prvý pohľad sa ti zmenili aj oči. Keď sa však nestrážiš, preleje sa z nich všetko, čo v nich bývalo, keď sme sa videli naposledy... toľko rokov dozadu.
Mám holú hlavu. Na tvári sa objavilo niekoľko skorých vrások. Je zvláštne s akou samozrejmosťou sa človek naučí nosiť drahé obleky. V človeku je niečo nevykoreniteľné, čo po čase banalizuje všetko, čo sa opakuje- hocijako to je výnimočné.
Obaja sme sa zarazili, keď som vošiel do kaviarne. Práve tu. V malom meste v Belgicku. Najprv som zvažoval, že sa obrátim a odídem. Videl som však, že ma tvoje nádherné oči predbehli a zaostrili skorej, ako som svoj plán uskutočnil. Spoznala si ma? Rozhodne.
Sadol som si za stôl, za ktorým práve sedím a sledoval ťa. Najprv nenápadne, popri čítaní. Potom otvorene, ako aj ty. Niečo v hrudníku sa mi trasie. Zvykol som si na túto pózu istoty, ktorú som bol nútený obliekať si denno-denne spolu s oblekom. Si krajšia, ako si bola. Možno ťa však len tak rád vidím. Plakal by som, keby som bol sám a pozeral na teba na obrazovke. Výraz mi pravdepodobne na chvíľu zmäkol. Tebe tiež. Toľko rokov...toľko skurvených rokov, ktoré som premrhal zlým rozhodnutím.
Nenávratným...zlým rozhodnutím.
Pozriem do čaju na tancujúce lístky a dopijem ho. Položím mince na stôl. Vstanem. Oblečiem si čierny plášť. Ovládam výraz tváre, keď sa na teba pozriem. O sekundu dlhšie, ako som mal. Ale to je jedno.
Bola to posledná šanca zmeniť chyby? Bol to výsmech roztopašného osudu? Neviem. Na tom nezáleží.
Milujem ťa. Práve preto zapínam kabát a s maskou chladnej istoty nasadenou odvrátim tvár a vypochodujem von z kaviarne. Som omnoho starší, ako pred hodinou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár