Videl som kváder. Bol hmotný, lebo som mu to kedysi dávno prikázal. Na dotyk teplý. Povrch jemný. Nie hladký, ani drsný. Ležala si na ňom, ako odpočívajúci motýľ a tvoje vlasy stáli dupkom, ako tenučké ihličky. Rovné, ako narysované.
Pristúpil som k tebe a usmial som sa. Usmiala si sa na mňa a vydala rev dravca... avšak láskyplný. Vystrel som ruku a pazúrom si na ňu vyškrabala číslicu. Rana sa okamžite zahojila. Neostala jazva. Mal som však číslo. Identitu...
Opodiaľ vo vzduchoprázdne visela guľa. Ležala si na nej prehnutá v chrbte. Dole hlavou. Guľa sa natočila tak, že som na teba pozeral zhora. Pobozkal som ti brucho.
Tvoje ja z kvádra po štyroch pricupkalo ku ja z gule. To sa vzpriamilo a pomaličky zostúpilo k pomyselnej zemi. Objali ste sa. Mal som pocit, že sa stalo niečo významné.
Odkráčal som od vás k otvoreným dverám niekde v diaľke. Sedela si v aute, na sedadle spolujazdca, česala si vlasy a usmievala si sa.
Bolo leto. Teplý vzduch. Mám na sebe... bielu košeľu s uvoľnenou kravatou, prevesenou ako šál a čierne nohavice. Nasadnem k tebe a naštartujem auto.
Pozrieš sa na mňa a opýtaš sa: "Vieš, čo si potreboval vedieť?" Prikývnem a pobozkám ťa na pery. Pridám plyn.
Ideme domov.
Prebudím sa. Ležíš vedľa mňa v póze spiaceho majstra piškótoveho šermu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár