Na začiatku je meno. Pamäťová značka v priestore vnímania oddeľujúca všeobecné od špecifického. Pomáha oddeliť objekt od súrodej nepomenovanej masy okolia. Význam mena je ohraničený čiarami definície. Ukazujú, kde končí. Je paradoxné, že to, kde veci končia jediné ukazuje čím sú. Je to v náture myslenia poznať veci podľa koncov. Kreslíme čiary na okraji objektov. Veď aj prejav je umožnený tým, že dej pôvodom z jedného objektu narazí na objekt druhý. Je poznaný tam, kde končí. Tak je poznaná oceľ od mäsa. Tak je poznaný nesmrteľný svätec od miliónov ľudí, v ktorých žije jeho odkaz.
Súčasne sú to práve tieto čiary, ktoré nám zabraňujú vidieť spojenia medzi objektami. Čiary cez ktoré sa zdá oddelenie takým skutočným, že sa zabúda na fundamentálnu pravdu spojenia. Veci, ako javy vyjavené svetom, ako úkazy poznateľné sú však limitované svojim koncom a koncom sú aj de-finované.
Činí ich však ich nátura a koniec je len jej poznateľným prejavom.
Richard si dal na seba šaty a brnenie, ktoré tak dávno nepoužíval. Nazývali ho tvrdý dráp, kvôli meču, s ktorým prišiel. Odvtedy sa veľa zmenilo.
Naučil sa nebáť Divnej sily, ktorú domorodci nazývali len Veľkou zmenou. Naučil sa nespoliehať na kokain a po mesiaci potenia a zvracania vak s práškom hodil jedného dňa po dlhom rozhovore s Indurbom (miestnym kňazom dá sa povedať) z Čistiacej hory, kde sa ľudia zbavovali svojich posadnutí a starí chodili umierať, keď cítili, že prišiel čas. Mohli prejsť tri roky, ale čas utekal, akoby to bolo pár dní a Richard sa nikdy necítil tak pokojne a spokojne. Chodil loviť s ostatnými mužmi a vracal sa k žene, ktorú si našiel... Jeifnei.
Bol však viazaný prísahou a toto bolo oddialenie pokračovania výpravy, nie jej ukončením.
Keď niečo riadi tvoj život, stáva sa všetko ostatné komponentom toho jedného snaženia. Keď je cieľ tvojou dušou, si bez duše, kým si bez cieľa. A Richard bol posledné týždne bez duše.
Jeifnei mu povedala, čo vo vnútri cítil. "Čas pokračovať."
Objala ho a pobozkala na čelo. Vo vaku mal sušené jedlo a nejaké ovocie. Položil si na hlavu helmu. Aby si vytvoril bariéru. Nie pre ochranu. Aby neplakal. Pozrel na ňu a zapamätal si ju. Obrátil sa, otvoril dvere a už sa za ňou neobrátil...
Úklonom sa s ním rozlúčila celá dedina.
Miesto, ktoré hľadal, malo byť v srdci hôr. Pri nebesách. Zvláštne. Prales ho od istého času nepokladal za cudzorodý prvok. Nebránil sa. Aj zmenené zvieratá boli len zvieratami. Aj Veľká zmena bola len udalosťou, na ktorú si vedel po čase zvyknúť a videl ju ako súčasť zvyšku sveta. Nedesilo ho to. Bolo to rovnako prirodzené, ako opadávanie lístia.
Pred rokom videl svojho brata. Richard bol na nočnom love. Jeho brat stál a pozeral na neho. Bol zdeformovaný, ale Richard ho poznal. A vedel, že nemusí mať strach. Keby ho bol býval chcel zabiť, bol by to učinil. Vlastne sa Richard dôvtipil, že brat bol jediným dôvodom, prečo prežil.
Objali sa a Richard mu poďakoval. "Asi už patríš sem." povedal a hlava so špicatými výrastkami prikývla. "Ďakujem za pomoc." povedal Richard. "Prajem ti nech nájdeš svoj pokoj. Ja som svoj našiel." Obaja sa usmiali, brat rozprestrel blanité krídla a odletel do nočnej oblohy.
Pozrite, ako jeho postava kráča po zasneženom chrbte hory. Priamo ku hlave. Ako nohy rozrývajú sneh, a ako sa teplo drží tela, aj keď dujú všetky vetry sveta. Keď vystúpi na vrchol sedí tam dieťa. Je nahé a biele ako mramor a pozerá na Richarda bielymi očami a s jemným úsmevom.
Richard padol na kolená a pomodlil sa potichu za svet. Slová išli z jeho úst, ale akosi im už nerozumel, tak ako by im bol býval rozumel pred rokmi.
"VIETOR UNIESOL SLOVÁ ČLOVEKU?"
Opýtalo sa dieťa, hlasom, ktorý znel ako ťažká orchestrálna hudba.
"Slová mám, len ich zmysel som po ceste potratil."
"PREDO MNOU NIET POTREBY SLOV."
"Ty nie si Boh."
"OBÁVAM SA,ŽE RUKA TÚŽI SIAHAŤ PO TOM, ČOHO SA NIČ NEVIE DOTKNÚŤ. ZRÁDZA JU VLASTNÁ HMOTNÁ PODSTATA, ZRADILA JU VŠAK I NÁTURA, KEĎŽE NÁTURA VIE ,ŽE RUKA NEROZUMIE."
Richard sa usmial.
Dieťa ukázalo na Richarda a on cítil závan otázky. Prikývol a vietor ho odniesol pod strom, ktorého tieň sa nehýbe.
A teraz sedím vo väzení a som slobodný. Meno sa vytratilo, akonáhle sa zjavili v mojej bytosti nové čiary. Rozpilo sa ako slovo "Istota" napísané atramentom na papier, pokvapkané vodou. Moje telo dolámali. Nazvali ma klamárom. Nazvali ma heretikom. A ja nedbám. Vykonanie rozsudku bude aktom zúfalosti, nie aktom autority.
Ako moja schránka o pár hodín horí na hranici, zatváram oči a vidím svojho syna, rastúceho pod srdcom Jeifnei. Vidím prapodivné pohyblivé kvety na lúke. Vidím lekná. A vidím nádheru Veľkej zmeny, ktorú v ohni podstupujem...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tešila som sa na koniec tohto príbehu v trojici, preto som si komentár nechala až na posledný diel a dúfala, že niekedy bude. Ani hudba ku každému jednému nesklamala, velmi sa mi páči.
Je to pre mňa krásne tým vnútorným štruktúrnym zmyslom a je tam toľko nití a pritom len jedna.
de-finované -thumbs)