Dnes som mal zvláštny sen. Dal som jedlo žobrákovi a dal mi za to kus látky. Pocítil som nepokoj. Bázeň. Bol to útržok vlneného saka sivej farby. Uprostred bola diera.
Žobrák potom zavrel oči a zomrel.
Bol som v Košiciach. Boli však zmenené, ako vo snoch veci zmenené zvyknú byť. Ulice vyzerali inak. Boli širšie. Tmavšie. Budovy boli prehnuté smerom k ulici, ako smutné vŕby. Za oknami som videl handrové bábky, a v každom okne bolo iné predstavenie.
Myslím, že som mal na sebe svoj obľúbený plášť, ktorý som prestal nosiť pred rokmi. Mohutný čierny plášť z ťažkej látky, v ktorom som sa cítil kedysi ukrytý a v bezpečí.
Hlavná ulica sa kľukatila.
V bočných uličkách sa to hemžilo deformovanými postavami, ktoré len stáli a občas sa bez zjavného pohybu premiestnili inde.
Natrafil som na jednu internetovú celebritu. Zvítali sme sa a navrhol som mu, že si ho vyložím na chrbát a ukážem mu mesto.
Prišla chvíľa, pre ktorú si sen budem najviac pamätať. Nebo bolo modré... jednofarebné. Farba neprirodzená. Vežiaky roztrúsené po okolí bez ladu a skladu. Tráva bola tmavozelená a mokrá. A vo vzduchu som počul veľmi upokojujúci zvuk... Znelo to ako mantra ducha starého mnícha... ako zvuk z potrubia, ktorý bol vedený kilometer.
Nemal som už pocestného na chrbte. Na zemi boli kamene, ktoré vyzerali, ako mŕtvi ľudia vytesaní z bieleho vápenca, obrasteného machom.
Vyzerali pokojne. Mali pokojné tváre.
V diaľke bol les a vedel som, že sa tam musím pre nejaký dôvod dostať. Spomenul som si na kúsok látky a stláčal ho kŕčovito v dlani.
Zobudil som sa a cítil frustráciu, že som sa tam nedostal. V ruke som stláčal deku. Zabudol som ako presne znel ten krásny zvuk. Pomiešalo sa to s inými vecami. Viem si spomenúť na zvuk, ale neviem ho počuť. Neznášam ten pocit.
Snažím sa popri bežnom fungovaní spomenúť si... a neviem. Dúfam, že ho ešte budem počuť. Mám už asi len spomienku na spomienku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár