Ulita

"Pokresli mi ruku?" povedal som a nastavil jej dlaň.
"Ako?" opýtala sa a usmiala sa na mňa. Sedela na kamennom múre a ja som stál oproti nej. Za ňou prúdilo svetlo mesta.
"Akokoľvek... Máš fixku, že?"
"Hej..." odpovedala a začala loviť v čiernom batohu. Vytiahla fixku a vzala moju dlaň. Začala kresliť. Pozeral som jej na vlasy. Dlhé. Voňali za ovocím. Trocha ma pošteklila fixka na dlani a usmial som sa. Bola relatívne zima, až to pichalo v pľúcach.
"Aký to bude motív?"
"Ty... Aj tak je tvoja ruka zmenšenina tvojho tela."
"Chiromantika?"
"Trocha..."
"Prečo si ma vlastne chcela vidieť?"
"Aby som ti mohla kresliť po ruke."
"Nevedela si, že mi budeš kres..."
"To je úplne jedno."
Mala pravdu. Na dlaň mi nakreslila ulitu. Zatočenú ulitu slimáka.
"Zlatá špirála?"
"Tak trocha. Hlavne tvoja ulita. Chcela by som veriť, že keď zmizne z ruky, prestaneš ju budovať okolo seba."
"To sa nestane, a to vieš. Ani to nemá dôvod."
"Má. Ale pre teba asi príliš slabý... Poďme na čaj."
Už som ju nikdy nevidel. Neozval sa. Poznáš tú báseň o kravate? Báseň v tvare kravaty. Hovorí, ako človeka škrtí.
Mám krásnu ulitu. Napíš mi báseň v tvare ulity.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu