Dokonca aj keď si k nej prisadne akási osoba ani sa nepohne. Toto je predsa každodenná polhodinka venovaná spomienkam. Tvár si skryje do dlaní, aby ju nič naokolo nemohlo vyrušovať. V hlave jej znie pieseň jej dectva a v myšlienkach sa ako fotografie vynárajú obrazy jej života.
Premýšľa o tom ako je to všetko pominuteľné, ako je život dokonale nespravodlivý. Dôkazom toho je že už rok, deň čo deň sedáva na tejto lavici a bolí ju to rovnako ako keď tu sedela po prvý krát. Vždy pri pohľade na náhrobok sa jej začne chviať celé telo a na povrch jej teraz už neprehliadnutelne nešťastných a chladných očí dostávajú slzy a ako neposlušné malé deti sa predbiehajú, ktora po jej líci stečie skôr. Bolo to zvláštne, ale rovnako ako toto miesto nenávidela ho aj milovala. Bolo to jediné miesto ked sa necítila sama, lebo mal pocit že je s ním, ale súčstne to bolo miesto, kde ležalo bezvládne a bezmocné telo jej najlepsieho priatela.
V tom ju za ruku chytí osoba ktorá si k nej prisadla a pošepká : "Musíme už ísť." Dievča sa zdvine, pri odchode ešte na chvíľu otočí pohľad na hrob a pomyslí si : "Rovnako ako musel odísť on... !
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
gaaragirl
15. 12.decembra 2008 08:59
jej to je tak pekne smutné
Napíš svoj komentár