stále sa smial,smial a smial,
ničím sa nezaťažoval,
krásnu kráľovnú mal,
ktorú najviac na svete miloval,
prechádzať k záhonom ruží sa s ňou chodieval,
nikoho naokolo si nevšímal,
len na svoju kálovnú sa díval.
Jej úsmev zbožňoval,
bol šťasný keď sa jej tela dotýkal,
keď ju nežne bozkával,
keď sa na jej vtipoch smial,
keď na tróne vedla nej sedával.
No raz mu jeden z jeho radcov povedal:
"Preboha, veď VY ste král!
Čo keby ste si to užíval?"
Král sa iva ironicky pousmial,
veď svoju lásku už mal.
Radca sa však odbiť nenechal,
na jednu z krásnych dievčat ukázal,
"Určite by vás chcela," zašepkal,
"tak do toho." krála po pleci potlapkal.
A tak král svoju královnu sklamal,
dal svoju lásku inej,a tú svoju klamal,
zistil však, že na nesprávnu strasnu lásku dával,
a svoj čin lutovať začal.
Potom ho naprával,
královnú zase na prechádzky brával,
básne jej skladal,
darčky dával.
Nakoniec však i tak ostal sám a
radcovi zoťať hlavu dal.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár