už to videla..videla to známe miesto,kde v posledných mesiacoch strávila tak veľa času..kľakla si..bolo jej jedno..kedysi by sa za takéto činy hanbila..kedysi by sa z takých ľudí možno smiala..kedysi....
teraz už nie..dospela...
po sivom mramore stekali prúdy dažďa, dopadali na prázdne kahance, z ktorých sa už čochvíľa bude vylievať studená voda...myšlienky jej už samé vytvárali obrazy...
videla malé dieťatko, oblečené v modrých šatočkách...malého chlapčeka, smejúceho sa..ako anjelika...anjelika, ktorým sa teraz už určite stal...videla seba ako mladú ženu, karierieristku...manžela, hrdo stojaceho pri jej boku..
"šťastná rodinka" -povedali by všetci, čo vtedy ešte nepoznali pravdu...tak ako ona...
dieťatko nerástlo..maličké stále ako bábika...len, taká živá, naozajstná...chroľavelo, stále však bolo vidieť iskričky šťastia v jeho očkách...malo takú krásnu mamičku a ocka...och, ocko, koľko sa spolu nahrali...rodičia,ktorí milujú svoje dieťatko...svoje chlápätko...
utrela si slzy..nie, nesmie ďalej plakať...to jej nepomôže...na malý moment prestala vzlykať..nemohla ovládať svoje myšlienky...začali sa vytvárať nové obrazy...
chlapček...o čosi upadnutejšie očká, v železnej postieľke..v rúčkach, v tých drobňučkých a studených surovo zapichnutá ihla...plno hadičiek...
popri monotónnom pípaní stroja bolo počuť ťažké dýchanie..chrapľavé...
zrazu všetko mizne...vidí len utekajúce postavy v bielych plášťoch, cíti ako ju ktosi drží...pevne..miestami až bolestivo..keď jej maličké dieťatko prikrývajú bielou plachtou, až ho už vôbec nevidí...
"Pozor! nebude môcť dýchať! "- kričí...ľútostivé pohľady tých cudzích ľudí, stisk ruky, len taký pochabý, doposiaľ nepoznaný...cíti, že čosi sa stratilo...čosi už nikdy nebude také, ako by malo....
pomaly vstáva, sviečka sa pre hustý dážď dnes nedala zapáliť...chytá sa za brucho o dosť zväčšené za tých deväť mesiacov... "neboj sa, zajtra... prídeme opäť" ...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
littlegirl12
1. 11.novembra 2011 19:07
krásne stále ma vieš rozplakať
Napíš svoj komentár