Domov. Miesto, kde vládla samota. Kde na mňa nikto nečakal. Aspoň vtedy nie. Vedela som,že už odišli. Aj ocko. Aj babka. Dokonca tu neboli ani susedia. Kroky všetkých rovnako smerovali už dávno tým istým smerom. No vedela som, že o chvíľu tam budem s nimi aj ja. Budem stáť so slzami v očiach alebo s úsmevom na tvári? Neviem. Možno sa stanem rovnako šťastnou, akými sú teraz oni.Teda nie. Už teraz som šťastnejšia. Všetko sa zmení. Zmenia sa životy ľudí navôkol.
Bola som pevne rozhodnutá, idem tam, o chvíľu tam budem s nimi.
Dvere mi otvorila nejaká neznáma pani. So zrýchleným dychom a potiacimi sa rukami som vošla do izby č. 4. Všetky pohľady padli na mňa. Ešte aj vráskavé, večne zamračené tváre starých susedov sa usmievali. Toľko čakania a zrazu tu bol ten deň.
Stála som pri nich. A hlavne pri nej. Ona bola tým dôvodom všetkých úsmevov. Jej tvár, tvár malej, práve narodenej sestričky vykúkala z hrubej perinky. Bola taká drobná. Ktosi mi tú malú kôpku bohatstva podal do rúk. Maličkú. Voňavú. Najjemnejšiu. Nevedela som sa nasýtiť pohľadu na ňu. Blikali fotoaparáty, v diaľke som vnímala pohľady najbližších, smiech a porovnávanie nás dvoch.
Toľko pocitov v taký krátky čas. Bola to pravda. Všetko sa naozaj zmenilo. Všetko bolo dobré. A krásne. A vedela som, že s ňou to bude ešte krajšie.
Život doma s ňou už štyri roky naberá nový, lepší rozmer. Vie naštvať, no hlavne nás rozveseľuje. A keď k nám pred dvomi rokmi pribudol aj drobný brat, stala sa z nej nahlavnejšia opatrovateľka.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anetk
13. 1.januára 2014 20:25
Bože to je krásne
Napíš svoj komentár