Ja som skutočne MAMA :) (2.časť)

"Prosím ?? Myslela som si ,že sa chceš rozísť."
"Nie ,nemohol by som bez teba žiť."
Vtedy sa mi tie romantické drísty páčili a keďže som stále mala sen o rodinke,povedala som "áno".Moja starká len prekrútila očami ,vôbec sa jej to nepáčilo ,no nepovedala nič,veď som bola šťastná.

Bohužiaľ sa naše problémy neskončili.S priateľom sme sa dennodenne hádali kvôli peniazom ,kvôli práci ,kvôli mojej únave a kvôli tomu ,že som si dovolila ani po pôrode nechcieť sex.
Popravde,sex bol posledná vec, ktorú som v tom období chcela.Hnusil sa mi každý dotyk ,ktorý by niečo také čo i len naznačoval.On mi však nerozumel ,nebavil sa so mnou,vyčítal mi to,naschvál sedel za notebookom celé hodiny a kašľal na nás .Jeho predstava vzťahu bola totiž:sex.telka,jedlo,sex,sex,telka,net,sex,sex,jedlo,sex...a to ma prestávalo baviť.
"Jasné,to som si mohol myslieť do pi*e,zase nechceš!Len sa ťa dotknem a už sa odťahuješ!"kričal na mňa ,keď som zase raz odmietala.
Dala som si z prsta dole zásnubák a chcela som mu ho vrátiť,no to on nechcel a hneď ma prosil, aby som mu odpustila.Lenže o niekoľko týždnov na to ma opäť šokoval:"Prišla mi upomienka za pôžičku ,ale nemám to z čoho zaplatiť...chcel som ťa o niečo poprosiť."
"Ja mám len ten svoj mizerný rodičovský príspevok.Sám vieš ,že nevychádzam."
"No ,niečo máš..."a pozrel mi na ruku.
Ten prsteň som mu šmarila do ksichtu a mala som sto chutí sa s ním rozísť v tom momente ,ale zase som si povedala , že vydržím ,že sa to isto všetko zlepší.Po čase mi chcel prsteň vrátiť,no odmietla som .
Prstienok z bieleho zlata skončil v rieke...

Miško rástol ako z vody a tešil ma každučký jeho pokrok aj keď boli dni ,keď som mala chuť odísť a nechať všetko na pána dokonalého.Sama som totiž nemala takmer nič.Ostalo mi pár kamarátok ,ostatní zabudli ,že existujem .Veď kto nechodí von v piatky a soboty ,nechlastá,nestrápňuje sa pri každej príležitosti a zničil si dobrovoľne život ,už nie je IN a teda je človek patriaci maximálne tak do spomienok.Presne tak som sa cítila ,bola som len svojím tieňom a niektorí ľudia ma nespoznávali .Mala som žiariť šťastím no namiesto toho som bola strhaná ,takmer nikdy nenalíčená,s vlasmi v strapatom drdole a v teplákoch.Kedysi by som takto nešla vysypať ani smetie.
Najviac ma ubíjal stereotyp , v ktorom som žila.Každý deň to isté v tých istých hodinách ,stále na tom istom mieste,medzi tými istými štyrmi stenami.

No a moja babka mi síce pomáhala , ale istým spôsobom som mala pocit ,že ma chce priviesť do hrobu.
Malý je napapaný ?Nie je mu zima ?Obleč ho!Daj ho spať!Prečo plačká?Nie je smädný?atď atď... Často som bola veľmi drzá , odporná, neúctivá a podráždená ,ale neznášam, keď ma niekto poučuje a prikazuje mi čo mám robiť.Miško je moje dieťa ,ja predsa viem čo je pre neho dobré.
Teraz sme si už na seba zvykli ,ale začiatky boli ozaj ťažké.Myslím ,že pre obe.Je mi jasné ,že v niektorých veciach mala moja starká pravdu.Hlavne pokiaľ išlo o otca môjho syna.Takého nezodpovedného človeka celkom iste nepoznáte. Dlho si nevedel nájsť prácu až nakoniec odišiel pracovať do Čiech ,kde mu vybavil prácu jeho starší brat.
Lúčenie bolo celkom dojemné,smutné a bla bla...aspoň on si to myslel.Pretvarovať sa viem asi dobre.V deň ,keď odišiel mi odľahlo.
Náš vzťah však pokračoval na diaľku ...

 Blog

42 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu