„Kim, postrážila by si mi prosím ťa na 3 hodinky Eimi? Potrebujú ma v nemocnici a nemám čas čakať na opatrovateľku.“
„Jasné.“ Povedala som a vzápätí som sa pozrela na Eimi.
„No my už musíme ísť.“ Povedala mama a šla si obliecť kabát.
„Ďakujem.“ Povedala suseda a vyšla z izby.
Zodvihla som telefón a vytočila som Maťa. Bola som si istá, že už bude hore. Nebol jeden z tých, čo by vyspávali doobeda.
„Ahoj. Mám na starosti Eimi a voľný byt, nechcel by si prísť? Pozreli by sme si Rýchlo a zbesilo 5.“ povedala som, keď zdvihol.
„Jasné. Za 10 minút som tam. Ahoj.“
„Čau.“ Položila som a na tvári mi brnkal jemný úsmev. Vstala som a šla odprevadiť mamu aj so susedou. Keď som sa prezliekla a umyla, zazvonil zvonček. Eimi hneď bežala k dverám.
„Kto je tam?“ spýtala sa a pritom sa uškŕňala.
„Kto by tu jedol?“ automaticky odpovedal Maťo.
Eimi otvorila dvere a privítala ho. Bola slušne vychovaná, síce mala len 5 rokov, ale veľmi bystrá. Mala oblečené ružové tričko a modrú sukňu. Keď mala oblečenú ružovú, pripomínala mi lízanku.
„Ahoj.“ Pozdravil sa jej Maťo. „ Kde je Kim?“ opýtal sa a obzeral sa všade na vôkol.
„V kúpeľni.“
„Ahoj!“ vykríkla som.
„Čau! Mám dačo prichystať?“ spýtal sa a v jeho hlase bolo počuť, že sa vôbec nehanbí a cíti sa tu ako doma. A to ma veľmi tešilo, pretože ja sa u nich cítim rovnako. Nebola som učesaná ani namaľovaná.
„Tak ako vždy.“ Zasmiala som sa.
Keď som bola hotová, všetko bolo pripravené. Sadla som si a on zapol film. Polovičku filmu som rozmýšľala nad tým, ako mu poviem, že sa mi páči. Zrazu zo mňa vykĺzlo.
„Páčiš sa mi.“ Keď som to dopovedala, zahľadel sa na mňa a dal mi pusu.
„Aj ty mne.“ Rozosmiali sme sa.
„Už som sa obával, že to nepovieš.“ Povedal so smiechom a objal ma. Potom sme v kľude dopozerali film. Keď skončil, zapli sme Eimi Rozprávku o oslíkovi. Bola do nej zaujatá až natoľko, že si ani nevšimla, že nie sme v obývačke. 10 minút pred koncom rozprávky prišla pani Deizová a vzala si Eimi aj s rozprávkou domov. Poďakovala sa a dala nám po 5 eur. Popratali sme obývačku a šli na zmrzlinu.
„Som rada, že to takto dopadlo.“ Povedala som s úsmevom.
„Aj ja .“
Začala ma bolieť hlava a znelo mi v nej. „Kim, vstávaj! Zabudla si? Dnes máme vystúpenie.!“
Otvorila som oči a zistila, že to bol len sen. V mojej izbe sedela Riki a bola celá bez seba, že máme dnes koncert. Rozplakala som sa. Riki sa na mňa pozrela a odpadol jej úsmev z pier.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa starostlivo.
„Nie! Len som šťastná z toho koncertu. Konečne sa nám podarilo s kapelou preraziť.“ Povedala som to s takým nadšením, že nebolo vidno, že bolo umelé. Zazvonil mi mobil.
„Uhmm volá ti Maťo, čo asi tak chce?“ pozrela sa na mňa prekvapene, keď videla jeho meno na displeji.
„Prosím.“ Zodvihla som mobil.
„Veľa šťastia.“ Povedal povzbudivo.
„Čo?“ spýtala som sa nechápavo.
„Na tom koncerte.“ Rozosmial sa .
„Ach, jasné, prepáč ešte mi to nemyslí, akurát som vstala. Nechceš sa prísť pozrieť?“ napäto som čakala čo odpovie.
„Veľmi rád. Tak na koncerte. A beriem to ako rande.“ Rozosmial sa „Tak zatiaľ. Ahoj.“
„Ahoj.“ Zostala som sedieť ako obarená. Ešte stále som mala mobil pri uchu.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Riki.
„ÁÁÁ! Mám rande s Maťom!“ vykríkla som. Bola som nesmierne šťastná. Moja najobľúbenejšia činnosť - hranie na gitare sa teraz spojila s mojim tajným snom- Maťom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár