Cítila vločky, ktoré jej dopadali na tvár. Zatvorila oči, cítila, ako jej roztopené kĺžu dolu lícami. Celkom ako slzy. Neplakala však. Nemala na to už síl. Cítila sa prázdna. Pozrela do neba a po tisíci krát sa pýtala..prečo? Vedela, že vysvetlenie jej nikto nedá, mohla by kričať, ale aká by bola odpoveď? Počula by len ozvenu svojho vlastného hlasu. Hľadela si na ruky, akoby nechápala, kde sa tam vzali. Je to vlastne ešte ona? mala pocit, že nemá telo, že sa vznáša niekde vysoko, kam nemôžu dočiahnuť sebecké ruky sveta. Zadúšala sa bolesťou, ale nikomu to nedala najavo. Videli ako sa jej ústa usmievali, smiali, nevideli bolesť a samotu za nimi. Lavička, na ktorej sedela ju chladila. Spomínala si na tú zimu, na to ako sa so smiechom vrhali do snehu a objímali sa. Vymrznuté tváre sa im spojili v horúci bozk, ktorý nemohol ani mráz zamraziť. Škriepili sa pre maličkosti a hneď sa aj udobrovali. Ešte si dobre pamätala na to, aké to je, byť v jeho náručí. Vedieť, že niekomu na nej záleží, že nie je sama. Že má kto počúvať jej boliestky, má ju kto pohladiť, keď sa necíti dobre. Pobozkať na čelo, povedať, ako veľmi ťa ľúbi a sedieť pri tebe, kým nezaspíš. Bol to len sen?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
athelasil
24. 1.januára 2009 13:13
velmi pekne, smutne....v tejto mojej aktualnej nalade....
Napíš svoj komentár