1. Návod na samovraždu "alebo" Mami, kedy začína omša?

Dovolila by som si, milí ujovia a tety Birdz-u, uviesť vás do môjho novovytvoreného príbehu. Názov je myslím celkom príznačný. Dopredu upozorňujem, že týmto príbehom som nechcela nikoho uraziť, ani ponížiť. Je to všetko len fikcia. To znamená, mudrci, že som si to celé vymyslela.

Hlavná postava je Marek. Marek, navonok obyčajný 16-ročný pubertiak z duše neznáša varenú zeleninu, špenát a kostoly. Akékoľvek, kdekoľvek. A nie je to do riti žiadna urážka náboženského smeru alebo tak. Aby ste ma náhodou hneď nezakopali do zeme (podaktorí). Tak mohla by som prestať trepať a začať..


Zvoní budík..ranná šou nejakého rádia. Znie mi to, ako trápny pokus napodobniť Dobré ráno, New York. Aj keď ani to nie je zrovna extra vtipné a zaujímavé. Pomaly, s hlasnými nadávkami sa hrabem spod periny. Nedarí sa mi to a padám na zem.
"Do riti! Kto sem dal tú dlážku!" zakričím a je mi absolútne jedno, že pobudím celú rodinu. Ako som čakal, z kuchyne, kde sa ozýva Madonna sa vyrúti mama.
"Marek! Ako to rozprávaš! Takto sme ťa to nenaučili. Pánbožko ťa počuje."
Serem ti na celého Pánbožka pomyslím si, ale navonok len prikývnem.
"Neboj, mami. Dám si poobede desať otčenášov."
Mama ma pohladí po líci, zrejme totálne ignorujúc ten ironický podtón. Niekedy ju poprosím, aby ma naučila, ako to robí. Nieže by som svoju mamu nemal rád, jasné, že mám. Ale takisto mám pocit, že to s tým poklonkovaním Bohu preháňa. Pokrútim hlavou a beriem sa do kúpelne. Obvyklý ranný rituál a šup do parku. Cestou zasa rozmýšľam nad mamou. Vtom mi zvoní telefón. Otec. Ale, kto by to povedal, ocko si spomenul, že má syna. Aké nezvyčajné.
"Prosím." ohlásim sa.
"Marek, hneď príď do nemocnice. Ponáhľaj sa!"
"Ale oci, čo sa.." nestihnem však ani dopovedať. Zložil. S miernou panikou nasadám na autobus a veziem sa k nemocnici. Hlavou mi víria otázky, ale odpovede žiadne. Konečne. Vystupujem a doslova bežím k dverám. Vletím dovnútra, absolútne ignorujúc zvedavé pohľady. Hrdlo mi začne zvierať od strachu. Mozgom mi beží tisíc myšlienok. Dobehnem k niekomu, kto vyzerá ako zdravotná sestra a rýchlo jej poviem meno. Pošle ma na piate poschodie. Dorútim sa k výťahu. Je však príliš pomalý, to by som nevydržal. Znova začnem bežať k dverám vedúcim na schodisko. Beriem schody po dvoch a snažím sa nestratiť dych. Tretie. Ešte dve, začnú ma páliť oči od sĺz. V predtuche niečoho strašného otvorím dvere vedúce na piate poschodie. Nebežím, naopak. Pomaly sa vlečiem. Bojím sa, ako som sa ešte nikdy nebál. Prosím nech je mama v poriadku. Nech sa jej nič nestalo. Vidím otca. Nepokojne sa prechádza po chodbe. Zbadám aj mamu. Zrazu nechápem. Čo sa teda stalo? Oslovím otca. Otočí sa. V očiach kamenný výraz. Napokon, ako vždy. Zrazu však vidím, ako sa niečo v ňom láme. V očiach sa mu objavia slzy.
"Čo sa stalo?" s námahou zo seba dostanem. Otec krúti hlavu.
"Tvoja sestra." zašepká. Nechápem. Čo moja sestra? Vtom na chodbu príde zrejme doktor. Podľa jeho plášťa a menovky. Pokrúti hlavou.
"Je mi to ľúto. Robili sme, čo sa dalo."
Vtedy mi to dôjde. Akoby som dostal ranu do žalúdka. Ako v spomalenom filme vidím padať mamu na zem a otca, ktorý k nej beží. Ja tam len tak stojím. Zrazu mám nutkanie pozrieť do jedných dverí. Do tých, odkiaľ vyšiel ten doktor. Je tam. Moja sestra. Bledá, leží na stole a nehýbe sa. Sestra ju prikrýva plachtou a mne víri v hlave už len jedna otázka.
"Tak kde je ten Boh?"

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu