14. Život mŕtvych... Láska

Ubehol ďalší mesiac a nič strašné sa nestalo. Pomaly som si začínala myslieť, že to všetko bol len nejaký nepodarený žart. V jedno ráno niekto klopal na dvere. Strhla som sa. Nikto tu ešte nikdy nebol. Bežala som otvoriť. Bol to mladý chalan.
„Ahoj.“ pozdravil ma s úsmevom.
„Ehm... Ahoj. Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa prekvapene.
„Nie, nepotrebujem. Videl som ťa párkrát dole v meste, tak som si pomyslel, že by si možno chcela spoločnosť.“
„Ach, ja... No vlastne prečo nie. Poď ďalej.“
Nepýtajte sa, prečo som súhlasila. Sama som tomu nerozumela. Nepotrebovala som predsa nijakého chalana v dome, kde boli dve mŕtvoly, a tri zamknuté osoby. Napriek tomu som uvarila šálky čaju, sadla som si k nemu na gauč a rozprávala som sa s ním. Cítila som sa, ako keď som bola ešte poslušné dievčatko. Užasnuté, že ju oslovil nejaký chalan a nevinné. Donútila som sa však spamätať. Už dávno som nebola poslušná. Zabila som peknú kôpku ľudí a mučila tých, ktorí bývali v tomto dome. On to však nevedel. Nevedel, že sa správam divne, že zabíjam, že som samotár. Nič z toho nevedel a tvárila sa priateľsky. A ja som ho vpustila do svojho života. Bez toho, aby som myslela na následky.

Takto to išlo tri mesiace. Stretávala som sa s Adamom. Zaľúbila som sa. Dva mesiace som sa neporezala. Dva mesiace som nemučila mladých. No on o nich nevedel. To som nemohla. Všetko by vyšlo najavo. No stratiť som ho nechcela. Pocítila som, aké je to milovať a byť milovaná. Ja, netvor, som pochopila silu lásky. Čierne oblečenie som nahradila normálnymi, farebnými vecami. Zmenila som sa. No nevadilo mi to. Mala som Adama. Môjho miláčika. Ako veľmi dokáže láska zmeniť osoby a ich činy.
Bol piatok podvečer a o chvíľu mal prísť Adam. Počula som zaklopanie. Konečne. Otvorila som dvere a namiesto pozdravu som mu na pery vtisla horúci bozk. Schytil ma do náručia a pevne ma stisol. Niečo v jeho očiach sa mi však nezdalo. Prv, ako som sa ho stihla čokoľvek opýtať, odviedol ma do obývačky. Posadil ma a zhlboka sa nadýchol. Pozrel mi do očí.
„Vieš Katka, že ťa milujem. Ale musím odísť.“
Zatmelo sa mi pred očami. To mi predsa nemôže spraviť. Ja som sa kvôli nemu úplne zmenila! Začal mi vysvetľovať, že pôjde do Austrálie. Vraj tam dostal skvelú pracovnú ponuku. Potom sa ma spýtal, či pôjdem s ním. No ja som nemohla. Nemohla som odísť a nechať tu mladých a aj keby som ich tu nechala. Jednoducho som nemohla! Adam však povedal, že odíde aj bezo mňa. Čože?! To je ale sviniar. Toto som predsa nemohla zniesť. Nikto si nebude so mnou zahrávať. A tak som chcela znova po dvoch mesiacoch použiť svoju silu. Nefungovalo to! Láska to všetko zničila! Toto mu nikdy neodpustím. Bez rozmyslu som sa naňho vrhla a mlátila ho. Nebolo mi to nič platné, bol oveľa silnejší. Myslel si, že len žialim. Lenže ja som zúrila a znova som zacítila túžbu po krvi. Silno som ho udrela do hlavy vázou. Naokolo lietali črepiny. Takú zúrivosť som ešte nezažila. Nožom som mu rozpárala brucho a zlostne bodala do všetkých častí tela. Bola som už celá postriekaná krvou, no nestačilo mi to. Znova a znova som mu nôž zabárala hlboko do tela. Potom som sa ukľudnila. S tichým vzlykom som sa zviezla na dlážku. Ešte nikdy som neplakala tak horko ako vtedy. Nebola som schopná slova. Prinútila som sa postaviť a odniesť telo do pivnice. Tak som ho hodila a odišla. Necítila som už nič, žiadnu úzkosť, žiaden žiaľ, ani strach. Znova som bola tou, ktorou som bola predtým. Krutá a nenásytná. Bolo mi to jedno. Všetko mi to bolo jedno.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu