17. Život mŕtvych... Slepota

Všade okolo mňa bola tma. Postavila som sa a snažila sa nahmatať nejaký vypínač. Odhadovala som, že som v pivnici. Takže svetlo by som mala zapnúť ak pôjdem popri tejto stene. Konečne. Ozvalo sa šťuknutie vypínačom. Miestnosť zalialo svetlo. Správne som odhadovala, že som v pivnici. Bol tu hrozný zápach. V prvej chvíli mi nedochádzalo, odkiaľ pochádza. Až keď som sa otočila za seba. Všade boli mŕtvoly. Ľudia, ktorých som zabila ja. Bola ich pekná kopa. Všetci smrdeli. Bol to hrozný zápach. Pocítila som napnutie. Keby som mala čo vyvracať, určite by to už bolo vonku. Musela som rýchlo rozmýšľať. Vedela som, že pre triaškou nemám ďaleko. Znova abstinenčné príznaky. Bola som si na istom, že to spravila Saša. Moja mladšia sestra. Lenže nešlo mi to do hlavy. Veď predsa bola závislá na drogách a vedela som, že vtedy toho veľa nezmôže. Jedine, že by to všetko len hrala. Bolo zbytočné klásť si otázky, na ktoré mohla odpovedať jedine Saša. Otvorili sa dvere. Moja sestra vošla dnu aj s injekčnou striekačkou. Vedela som, že nemám veľa času. Musela som zistiť, čo sa to deje.
„Saša, čo to má znamenať? Môžeš mi to vysvetliť?“
Usmiala sa na mňa. Niečo sa mi však v tom úsmeve nepáčilo. Bol to môj úsmev! Úsmev, ktorý neveštil nič dobré. Akoby s radosťou mi to všetko chcela vyrozprávať.
„Vieš, Katka. Si až príliš hlúpa, aby si pochopila niektoré súvislosti. Nikdy si nič nechápala. Keď si ma uniesla, bolo mi jasné, čo zamýšľaš. Ľahko som sa v tej starej chatrči dostala do ostatných izieb a videla všetkých mladých, ako si nás volala. Netvár sa tak prekvapene. Viem oveľa viac, než si vieš predstaviť. Od začiatku si mi až príliš verila. Myslela si si, že si pichám drogu. Nebola som blázon. Zahrala som to dobre, neprišla si na to. Keď si si myslela, že sme už dosť závislí, chcela si, aby sme vraždili. Lenže nakoniec si si to rozmyslela. Teba sa páčilo vraždiť. Takže vlastne akýkoľvek zmysel nás, mladých, zlyhával. Boli sme ti na nič, no z nejakého dôvodu, ktorý nechápem ani ja, si sa nás nezbavila. Vtedy si nás previezla sem. Mučila si nás a hrala sa s nami. Viem, že keď sem niekto prišiel, zabila si ho. Až na Adama. Áno, viem aj o Adamovi. Kto si myslíš, že by ho sem poslal? Myslíš, že sem prišiel sám, tak ako hovoril? Kdeže. Bola som to ja. Myslela som si, že láska ťa prinúti pustiť nás. V tom čase, ako si bola zamilovaná si nám síce neubližovala, no nechcela si nás nechať ísť. Tak som Adamovi povedala, že by si bola radšej keby odišiel. Že ho neľúbiš, ale nevieš, ako mu to povedať. Celý čas si myslel, že som tvoja priateľka, ktorú však nesmie prezradiť. Tak chcel odísť. Bolo mi jasné, že ho zabiješ. A ty si splnila moje očakávania. A potom si začala vídavať duchov. Dokonca sa do teba niekedy aj zhmotňoval. Ten hlavný. Ja som ich poznala už dávno. Bolo mi jasné, že tu existuje niečo, čo sa nedá vysvetliť. Nikto z ostatných mladých tomu neveril, iba ja. Preto aj zomreli, mali na výber, no vybrali si zle. Len ja som ostala nažive a pomáhala som mu. Pomáhala som im všetkým. Prikázal mi, aby som ťa zdrogovala tak, ako si to ty skúšala s nami. A tak prešli tri mesiace a ty máš prvýkrát jasné myslenie. Neodídeš odtiaľto živá, sestrička. Keby to bolo na mne, zabila by som ťa hneď, ale ešte mi to nedovolí. No raz ten čas príde a ja pomstím všetkých tých, ktorým si ublížila.“
Ohúrene som sledovala svoju sestru, ako mi pichá injekciu. Všetko zrazu dávalo zmysel. Bola som taká slepá, že som to nevidela už predtým. Už som nebola schopná premýšľať. Pomaly ma zaplavilo teplo a temnota...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu