„Katarína! Katka!“ znova a zas kričala po mne matka. Schovávala som sa na povale. Okolo mňa v kruhu zapálené sviečky, v ruke žiletka. Vyrezávala som si do tela rôzne znaky, len aby som cítila bolesť. Matka si ešte stále myslí, že sa to znova zlepší. Chce zo mňa tú nechutnú barbie, akou som bola predtým. Predtým, než som objavila zmysel svojho života. Keď zistili, že som si dala prepichnúť obočie, skoro ich porazilo. Keby tak vedeli, že to zďaleka nie je jediné miesto, kde mám krúžok. No rodičia boli to posledné, čo ma teraz trápilo. Sústredila som sa na rovné a presné ťahy, ktorými som si znova a znova prerezávala kožu. Predo mnou kniha o duchoch. Nikdy som na také kraviny neverila, ale keďže Dáša povedala, že to je základ, jednu som si zohnala. Zavše sa mi zdalo, že v kútoch počujem ich šepot, no vždy som sa zo seba smiala. Veď predsa žiadny duchovia neexistujú. Zrazu som začula mamu na schodoch. Doboha! Ako zistila, kde som? Všetko pokazí. Už otvárala dvere. Nazrela dnu, zažmúrila oči a zbadala ma.
„Preboha, Kati. Načo tie sviečky? Čo je to za knihu? Veď ty krvácaš!“ zdesene pozerala na ruky, ktoré boli posiate jazvami a čerstvými ranami. Znechutene som sa na ňu pozrela. Bolo mi z nej zle. Vlastne z celej mojej rodiny.
„Vypadni, matka. Nemáš tu čo hľadať. Čo robím je len moja vec.“ pozrela som na ňu, no zjavne to nepochopila. Krava.
„Katka, neviem, čo presne za rituály tu robíš, ale mala by si prestať, poď so mnou dole a porozprávame sa s ockom.“ Nenávidela som, keď hovorila ako psychoš. Liezla mi na nervy. Že rituály! Ona je úplne mimo. Nenávidím ju. Pozrela som na ňu, videla tie jej ružové šortky, krátke tričko a mala som chuť na vracanie. Pri mojom pohľade sa strhla a neveriacky na mňa pozerala.
„Kati, nepozeraj na mňa, akoby si ma nenávidela. Prosím, nerob to, veď ja ťa ľúbim.“ Nemala som potuchy prečo, ale cítila som, že jej môžem ublížiť už len myšlienkou. Pohodila som hlavou a ona spadla zo schodov. Prekvapene som zažmurkala. Nečakala som to. Bežala som rýchlo dolu. Mama bola v bezvedomí. Na ten hluk pribehol ocko.
„Čo sa stalo?! Katarína, hovor! Ak si jej ublížila, tak..“ nedopovedal. Sklonil sa k nej, potriasol ňou. Mama zažmurkala, potom vystrašene pozrela na mňa.
„Miláčik, zlatko, čo sa stalo?“ prihováral sa jej otec. Nechápavo naňho pozrela.
„Ja..ja.. spadla som.“ zašepkala. „Naozaj.“ Dodala, keď sa na ňu neveriaco pozrel.
Rozbehla som sa do izby a zamkla za sebou. Ešte som počula, ako za mnou kričia. Zvalila som sa na posteľ. Nič z toho som nechápala. Ako sa mi to mohlo podariť? No necítila som ľútosť, len zmätok a ešte niečo. Obrovskú moc. Moc, ktorá mi zabezpečí autoritu, úctu. V tej chvíli som sa rozhodla. Ja budem vodca. Zhromaždím okolo seba ľudí, ktorých si vyberiem a budú mi slúžiť. Ak nie, zabijem ich.
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
myr3c
30. 12.decembra 2007 10:53
vyzerá to zaujímavo
2
wau a už to máš celé vymyslené, ako to bude pokračovať a ako to skončí?
5
precitala som si aj ten zaciatok a aj toto pokracovanie ma to nieco do seba len teraz nechapem ci to pravdive alebo si to len vymyslas?
10
uuuuu normalne najprv som citala sestku anechapala ani oco ide az e su aj ine ale ked tocitam zaujima mam to uplne to dzivo pises
Napíš svoj komentár