22. Život mŕtvych... Nočná mora

Naďalej som sa nebola schopná pohnúť. Videla som prekvapený výraz na tvári môjho manžela a pobavený na jej. Toto sa predsa nedá pochopiť. Vykríkla som. Ten zvuk trhal uši, no ja som stále kričala. Vtedy sa vo mne znova ozval ten hlas ‘Zabi ich!’ A ja som prvýkrát za dva roky poslúchla. Vrhla som sa na nich. S Lukášom som sa nehrala. Jednoducho som zobrala z jeho stola nožnice a prebodla ho. Odhodila som ho do stredu miestnosti. Rozbehla som sa k svojej sestre. Tá sa však stále usmievala. Náhle jej úsmev z tváre zmizol.
„Tak ma skús zabiť, sestrička. Nezabúdaj, že som už dávno mŕtva.“
Ostala som stáť. Šokovane som na ňu hľadela. Potom som sa spamätala. Veď mi môže kľudne klamať, presviedčala som samu seba. Bodla som. Nožnice sa jej zaryli hlboko do tela. Ohla sa, no hneď na to sa vystrela s pokojnou tvárou ich vytiahla. Nič jej nebolo. Skúsila som to znova a znova. Stále ten istý výsledok. Udrela ma. Spadla som na zem. Z očí mi tiekli slzy a z očí sršala zlosť. Zlosť, že vyhrala.
„Doplatila si na svoju hlúposť. Znova. Nemôžeš ma zabiť. Nemôžeš ma zničiť. Dnes ťa nechám ísť. No toto je len začiatok. Pamätaj si to. Prídem zasa a potom ešte raz. Dovtedy, kým sa nezblázniš. Kým sa nepriznáš. Kým neočistíš moje meno.“
S týmto zmizla. Jednoducho zmizla. Ležala som na dlážke a hlasno dýchala. Vedľa mňa bol Lukáš. Jeho otvorené oči na mňa hľadeli. Pozviechala som sa. Schytila nožnice a odišla. Vliekla som sa domov a rozmýšľala. Naozaj som bola hlúpa. Saša mala pravdu. Ako som si len mohla myslieť, že to všetko len tak skončí? Nenaučil ma predsa sám život, že nič nekončí ani nezačína samé od seba? Kládla som si tieto i ďalšie otázky. Nevedela som však prísť na odpoveď. Stála som pred domom. Pozrela som hore. Z oblohy sa spustil dážď. Miešal sa s mojimi slzami. So slzami nad tým, čo som kedy vykonala. Aká som bola falošná, pomstychtivá. Ako som naozaj doplatila na to, že som milovala. Smutne som si vzdychla a otvorila dvere. Všetko mi teraz pripadalo hrozne chladné, neosobné. Prešla som do kúpeľne, zobrala žiletku. A tak ako kedysi, pred mnohými rokmi, tak aj teraz som svoje pocity vrývala do kože. Nič mi to nepomohlo, no potrebovala som sa zbaviť všetkého toho napätia. Iný spôsob som nepoznala. Musela by som znova zabíjať a to som nechcela. Neskoro.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu