Otvorila som oči. Žila som. Bola som dokonca doma. Ruka obviazaná. Ležala som na posteli. Spálňa. Nespala som tu odvtedy, čo som zabila Lukáša. Nezniesla som pohľad na posteľ, ktorú sme zdieľali spoločne. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nechcela som predsa žiť. Vo dverách stála Saša. Mykla som sa. Všimla som si ju až teraz. Spokojne sa opierala a usmievala.
„Ach, Kati. Hlupáčik. Nezomrieš, pokiaľ to nebude chcieť ja. Pokiaľ sa nepriznáš. To som ti predsa už raz povedala. Odteraz tu ostanem s tebou. Aby si nespravila hlúposť. Môžeme sa hrať, ako kedysi. Keď sme boli malé. Budem a o teba starať. Dobre, sestrička?“
Oči sa mi naplnili desom. Bola šialená. Šialený duch mojej sestry. Rozosmiala som sa. Darí sa jej robiť zo mňa blázna. Prišla ku mne, popravila mi deku, pohladila ma a odišla. Kto je teraz väčší blázon? Bola mŕtva a predsa mi riadila život.
O chvíľu sa vrátila s miskou polievky. Posadila ma, akoby som bola malomocná a chystala sa nakŕmiť ma. Samozrejme, že som ani v najmenšom nespolupracovala. Ústa som neotvorila. S nemeniacim úsmevom to do mňa doslova naliala. Ten úsmev ma desil. Bol taký hrozivý. Znova sa mi chcelo plakať.
„Katka, neplač. Som tu s tebou. Tvoja malá sestrička ťa ochráni.“ zasmiala sa na vlastnom vtipe. Ja som bola stále v šoku. Nevedela som to pochopiť. Najprv zviedla môjho manžela. Spávala s ním, len aby ma dostala. Jej túžba po pomste musí byť ozaj obrovská. Utrela mi ústa servítkou, zhasla mi svetlo a zabuchla dvere. Počula som, ako si spieva, ako sa smeje. Potom sa s niekým rozprávala. Netušila som, kto by to mohol byť. Možno to však nebol nikto. Možno je to naozaj len šialený duch.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
oceangirl
2. 2.febuára 2008 13:24
no konečne sa to vracia k tomu čo som očakavala
2
jaaaaaj. bu bu bu... ska ja by som ne take stresy mala zo setsry este ze mam len dve starsie
Napíš svoj komentár