25. Život mŕtvych... Ticho pred búrkou

Len tak som ležala na posteli. Pozerala som na stenu. Snažila som sa zistiť, prečo to všetko začalo. Nie prečo je moja sestra diabol, ale prečo som kedysi ja začala byť netvorom. Čoraz viac otázok mi vírilo hlavou, no odpoveď ani jedna. Saša tu už dlhšie nebola. Počul som ju chodiť po dome. Pravdepodobne sa ten sukin syn bál, že moja sestra znova na chvíľku zvíťazí a prehovorí ku mne. Aspoň troška viac jasno som v tom mala. Už som si bola istá, že to nie je moja sestra. Telom áno, no dušou nie. Zrazu som pocítila bodavú bolesť. Stávalo sa to často. Vždy, keď som rozmýšľala nad príčinami a dôsledkami celého tohto nezmyslu. Samozrejme, už pred tým som zistila, že ten hajzel mi číta myšlienky. Bolo mi to jedno. Nech vie, čo si o ňom myslím. Bolesť sa stupňovala. Začala som lapať po dychu. Oči sa mi rozšírili strachom. Do izby vtrhol ľadový závan strachu. Prenikal do mňa. Nebola som schopná brániť sa. Vošla Saša. Pozrela na mňa a začala sa smiať. Za ňou stál ešte niekto. Nevidela som však kto. Snažila som sa zazrieť toho niekoho. Neviditeľné ruky mi čoraz pevnejšie zovierali hrdlo. Teraz som sa začala už naozaj dusiť. Cítila som ako na mňa idú mdloby. Všetko sa krútilo. Vtom zovretie povolilo. Vtedy odniekiaľ prišiel výkrik. Bolo to z mojej hlavy. Ja som kričala. No kričal ešte niekto. To snáď nie! Ako to mohla spraviť?! Prečo ho sem doviedla. Viac ublížiť mi už nemohla. Začala som plakať. Vzlyky otriasali celým mojím telom. Okolo mňa zneli výkriky rôznych ľudí. Ľudí, ktorých som milovala, no zabila. Moja mama sa ku mne postavila a chytila ma za ruku. Usmievala sa. Ostala som úplne očarená. Usmiala som sa a chcela som ju objať, vtedy mi ruku, čo držala zlomila. Vykríkla som. Zdesene som na ňu pozerala. Pribehol ku mne Adam a začal ma tíšiť. Znova som podľahla ilúzii a objala ho. Zahryzol mi do krku. Prstami som si nahmatala ranu. Na rukách mi ostala krv. Postavil sa k mojej matke na opačnej strane postele. Zjavil sa tam aj Lukáš. Už som to nemohla vydržať. Začala som plakať. Vedela som, že aj on mi ublíži. Pokrútil smutne hlavou. Jeho pohľad sa zmenil na zúrivý a dal mi surovú facku. A nakoniec to bola samotná Saša. Jedna stála pri dverách, tá v ktorej bol diabol a druhá mi teraz stále pri hlave. Zohla sa mi k tvári, pobozkala ma na líce a vrazila mi nôž do nohy. Všetci teraz stáli pri nohách postele. Každý z nich na mňa pozeral obviňujúcim pohľadom. Cítila som, ako vo mne stúpa panika. Nedalo sa to vydržať. Chcela som ujsť, no nemohla som sa pohnúť. Nebolela ma ani jedna rana, ktorú mi spôsobili. Bolel ma ten ich pohľad. Pevne som zavrela oči, no stále som ich videla. Zúrivo som ich znova otvorila a postavila sa. Tackavým krokom som sa pokúšala dostať preč. Spadla som. Všetci sa ku mne zohli.
„Nie!“ vykríkla som a snažila sa odtiahnuť sa.
„Nie, nie, nie...prosím, nie!“ vzlykala som. Nastalo ticho. Poobzerala som sa okolo seba. Nikto tam nebol. Prepadla som sa do temnoty.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu