26. Život mŕtvych... Vyslobodenie

Ten pocit sa nedal vydržať. Každú chvíľu som sa zobúdzala. Cítila som pocit viny. Pocit prázdnoty. Pocit tiaže. To všetko ma ťahalo stále nižšie. Nepomáhali slzy, nepomáhalo odprosovanie. Nepomáhalo nič. Mohla som okolo seba zúrivo búšiť rukami, mohla som kričať, mohla som utekať, no nič by nepomohlo. Ten pocit by mi ostal. Stále by sa mi vtieravo vtláčal do myšlienok, zabíjal ma, snažil sa ma dostať. Tá neviditeľná ruka mi stále zvierala vnútro. Zatočila sa mi hlava. Naklonila som sa cez posteľ a začala som prudko zvracať. Bolel ma každý pokus o nádych. V hrudi ma neznesiteľne pichalo, no stále to nebolo nič oproti tomu pocitu zrady, pocitu vlastnej hlúposti, chladnokrvnosti.
Saša prišla k mojej posteli. Surovo mi zdvihla hlavu a zajačala. Ten výkrik som cítila všade. Na tele mi vystúpili zimomriavky. Triasla som sa a chcela len umrieť. Nešlo to. Vedela som, že nepôjde. Pozrela som na ňu, potom na jej ruky, na jej nohy, do očí. Tíško som zašepkala:
„Prepáč.“
Prestala kričať. Prekvapene zažmurkala, pozrela na mňa. V jej očiach bol zmätok. Zviezla sa na dlážku. Takmer nečujne jej šklbalo telom. Otvorila oči.
„Ďakujem.“ povedala a zavrela oči. Jej telo ostalo nehybne ležať na dlážke. Hlasy z mojej hlavy zmizli. Bola som len ja a moja mŕtva sestra. Usmiala som sa. Slzy mi padali na jej telo no smiala som sa. Opatrne som ju odvliekla do záhrady a v tichosti pochovala. Konečne je slobodná. Konečne je moja sestra niekde, kde bude mať pokoj. Vrátila som sa do domu a ľahla si. V okamihu som zaspala. Bolo to niečo, čo sa už dávno nestalo. Žiadne dotieravé myšlienky, len sladký spánok.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu