28. Život mŕtvych... Tajomstvo

Stalo sa to dávno. Mala som 15 rokov. Malé dieťa. Svojím spôsobom. Správala som sa však ako dospelá. Nie však v tom dobrom slova zmysle. Robila som dospelé veci, no ich následky som nebola schopná znášať. Všetko sa to odohralo v jeden víkend. Našim som klamala, že idem k spolužiačke. Skončila som však na chate. S ľuďmi minimálne o tri roky staršími. Myslela som si, aké je to super. Bola som pekná, mladá a nevinná. Áno, nevinná. No len navonok. Chalani ma stále ponúkali nejakým alkoholom. Neodmietla som. O desiatej večer som už bola mimo. Baby mi zasa dávali cigarety. Nemala som s tým najmenšie problémy. Aj keď som sa v ten deň veľmi opila a všeličo iné, nebolo to to najhoršie. Potom však prišiel ďalší večer. Sobota. Nálada stúpala a ja som vyskúšala marihuanu. Vtedy prvýkrát. Dosť paradoxne, pretože tvrdšie drogy som skúšala už predtým. Následne na to som sa znova opila. Tá chemická reakcia bola naozaj strašná. Na ďalšie ráno som sa zobudila s tým, že si pamätám možno tretinu večera. Aj to zrejme preháňam. Ležala som na posteli a vedľa mňa chalan. Uvedomila som si, že zrejme som to fakt troška prehnala. Ale vôbec ma to netrápilo. No čo. Ale ostala som nepríjemne zaskočená tým, ako sa ten chalan ku mne potom správal. Potvrdil mi, že sme spolu spali, no hneď na to ma začal vytrvalo ignorovať. A to sa mne, ako rozmaznanému dievčaťu, samozrejme nepáčilo. Snažila som sa nejako upútať jeho pozornosť. Bol to posledný večer na chate. Rozhodla som sa pre osvedčenú taktiku. Žiarlivosť. Začala som flirtovať s jeho kamarátom. Zaberalo, videla som, ako zúri. Ale nezakročil. Naštvala som sa. Bez rozpakov som toho jeho kamaráta začala bozkávať. Keby však len to. Moja zúrivosť sa stupňovala. A tak sa to stalo. Priamo tam v izbe, pred všetkými sme sa spolu vyspali. Bolo mi to jedno, chcela som pomstu. Zvládla som to na výbornú. Až na jednu maličkosť.

O pár týždňov na to som bola nútená konečne si pripustiť, že som tehotná. Moje zdesenie bolo o to väčšie, že som nevedela, koho je to dieťa. Snažila som sa to tajiť čo najdlhšie, ale samozrejme, že donekonečna to nešlo. Prevalilo sa to. Doma bolo peklo, ale popravde, išlo to mimo mňa. Osem mesiacov na to som porodila doma, v tajnosti a s podplateným lekárom. Dieťa som vlastne nikdy nevidela. Odniesli ho. Nikdy som sa naňho nepýtala. Viac sme sa o tom nezhovárali. Tvárili sme sa, akoby a nič také nestalo. Odhadovala som, že ho dali na adopciu. Teda vlastne ju. Bolo to dievčatko. To jediné som vedela.

A ona je tá, ktorú musím zabiť, ona je to posledné zlé, čo zo mňa vyšlo. Ona jediná môže ten kruh uzavrieť.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu