30. Život mŕtvych... Jedna pri druhej

Zobrala som tú maličkú, ktorá vyšla z môjho vlastného tela ku mne domov. Bol to zvláštny pocit. Akoby som sa znova narodila. Bola som si naozaj istá, že sa sem už nevrátim. Chcela som zomrieť. Ale teraz, keď sa tá jej malá rúčka strácala v mojej, rozmyslela som si to. Vedela som, že nemôžem. Musela som tu ostať s ňou. Bola tak neuveriteľne smutná, až ma to zabíjalo. Chcela som ju vidieť usmiať sa. Viem, že nemala ľahký život. Vedela som o nej všetko, okrem jej myšlienok. Jej adoptívni rodičia sa o ňu absolútne nezaujímali. No stále som netušila, ako vedela, kde som. Ako to mohla vedieť, ako to, že ma spoznala. Pozerala som, ako sedí vedľa mňa. Ako smutne si pozerá na topánočky, ako občas pozrela hore k nebu, akoby tam hľadala pomoc. Žiaden plač, žiadne vzlyky, len tichá bolesť v jej očiach. Sadla som si celkom k nej. Chytila som ju za ruku a vysadila si ju na kolená. Neprotestovala. Pohladila som ju po vláskoch. Nevedomky som sa usmiala. Bola taká, ako ja v jej veku. Až na ten pohľad. Ovinula si ruky okolo môjho krku. Tuho ma stisla. Pocítila som toľký nával nehy a lásky, až ma to vyľakalo. Bola som ešte schopná lásky? No keď som sa pozrela na moju malú, vedela som, že áno. Že to zvládnem.
„Ako sa voláš?“ tíško som zašepkala.
Pozrela na mňa. Chcela som mať takú moc, zotrieť jej ten smútok z tváre. Až ma zamrazilo, keď som znova videla tie jej oči. Tak veľmi som jej chcela pomôcť.
„Lili.“ prekvapivo hlasno mi odpovedala a v jej očiach som zbadala náznak hrdosti. Ten sa však hneď stratil, znova mi ochabla v náručí. Lili, Lili, Lili. Neustále mi znel v hlave jej hlas. Bola moja. Nemyslela som na to, čo bude, čo sa stane, aký bude zajtrajšok. Myslela som len na ta, že teraz, v tomto okamihu, mi sedí na kolenách moja dcéra a dnes som prvýkrát pocítila ozajstnú lásku, pre ktorú by som bola schopná zomrieť. Cítila som, ako sa pomaly nadychuje, ako jej bije srdce, ako sa jemne chveje. Zdvihla ruku a pohladila ma po líci. Ani som si neuvedomila, ako mi po tvári tečú slzy. Jemne mi ich zotrela a dala mi pusu. Takú tú detskú. Takú, akú som nikdy nepocítila. Takú, ktorá vo mne vzbudila tie najhlbšie pocity. Bola som šťastná. Áno, bola som naozaj šťastná. Chcela som, aby sme takto ostali navždy. Aby som ju navždy mohla držať a nepustiť. Znova na mňa pozrela. Z jej očí zmizol smútok. Podobali sa mojim. Vyžarovali spokojnosť. Pošteklila som ju a ona sa ticho zachichotala. Zodvihla som ju a odniesla do spálne. Ľahla som si k nej a pozerala, ako zaspáva. Čoskoro sa jej dych ustálil a pritúlila sa ku mne. Konečne som prišla na to, čo mi tak veľmi chýbalo. Bola to moja dcéra. Lili.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu