„Ahoj, Marika.“ zvolala som naoko prekvapene.
„Ahoj, Kati. No ako sa máš?“
„Dobre, ale to je teraz nepodstatné. Potrebujem sa s tebou porozprávať. Súkromne.“ dodala som dôrazne. Ten jej priateľ sa s ňou rozlúčil a odišiel.
„Tak čo potrebuješ?“
Povedala som jej to isté, ako predtým Kláre a Martinovi.
„Kati, to nie, ja nechcem byť v žiadnej sekte.“
„To nie je sekta! Len sa budeme rozprávať. Niečo vás naučím. Rituály. Bude sa ti to páčiť. A ukážem ti niečo neuveriteľné. Mám totiž schopnosti. Zvláštne schopnosti.“
Neveriacky na mňa pozrela. Nechápala to. Musela som ju presvedčiť! Prezradila som príliš veľa. Nesmie to zlyhať. Inak to všetkým vytára a budem mať problémy.
„Kati, nestrieľaj si zo mňa..“
„Nestrieľam!“ skočila som jej do reči. Pohodila som rukou a najbližší smetný kôš sa rozletel. Užasnuto na to hľadela. Potom sa pozrela na mňa. V očiach sa jej jasne zrkadlil strach. Presne to som chcela.
„Katka, musíš to niekomu povedať. To nie je normálne! Choď za rodičmi. Inak pôjdem ja!“
Do riti! Všetko pokazila. Nesmie to prezradiť. No okrem strachu mala v očiach aj odhodlanie. Spraví to. Presne som vedela, čo treba urobiť.
„Ja viem, Marika. Pôjdem teda za rodičmi. Choď domov a už sa tým netráp.“
Pochybovačne na mňa pozrela. No očividne som bola dobrá herečka. Usmiala sa.
„Dobre, ja...ja idem už domov. Maj sa!“
Snažila sa čo najrýchlejšie odísť. Nech len ide! Otočila som sa a odkráčala za najbližší roh. Potom som ju sledovala až domov. Chudera! Zabudla, že mám kľúče od ich domu. Jej chyba! Vedela som, že o takomto čase jej rodičia sledujú nejaký stupídny seriál. Potrebovala som, aby ju ešte videli. Aby nemali žiadne podozrenie. Zasvietilo sa v jej izbe. Konečne. Potichu som si odomkla. Tušila som, že to nebude žiadny problém. Nepočuli ma. Vošla som do kuchyne. Našla som to, čo som hľadala. S veľkým nožom som pomaly vystupovala po schodoch. Nôž som schovala za chrbát. Otvorila som dvere na Marikinej izbe. Ležala na posteli. V ušiach slúchadlá. Nezbadala ma. Všetko bolo až príliš jednoduché. Podišla som k nej. Rukou som potlačila jej výkrik. Zdesene na mňa pozerala a čakala, čo spravím. Vytiahla som nôž. Oči sa jej rozšírili desom a poznaním. S diabolským úškrnom som jej pohladila čepeľou noža líce. Strhla sa. Prudko som jej bodla do brucha. Jej telo sa prehlo a spadlo na posteľ. Žila. Tentoraz som jej bodla do nohy. Potom do ruky. Bavilo ma vidieť, ako trpí. Napĺňalo ma to nekonečným pocitom moci. Mala som jej život v rukách. Upadávala do bezvedomia. Zavrela oči. Bezvládne ležala a prerývane dýchala. Zrazu som začula, ako na ňu volá otec. Poslednýkrát som jej zaryla nôž do srdca. Išlo to ľahko. Rýchlo som zotrela odtlačky. Hodila som ho na ňu. Otvorila som okno. Nacvičeným pohybom som sa vyhupla von. Utekala som odtiaľto už mnohokrát. Počula som už len výkrik. Bežala som dlho. Zastala som až pri cintoríne. Rozkrútila som sa s rukami nad hlavou.
„Som Boh!“
Začala som sa smiať. Nikto mi nemôže odporovať. Každého zabijem. Nedám im dýchať. Budem ich nočnou morou. Budem ich smrťou. Potom som sa pobrala domov. Nič som nevnímala. Ani rodičov, ani svoje zakrvavené šaty. Len moju moc. Ten neopísateľný pocit. Nie, nie som Boh. Som Diabol.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
chiflada
2. 1.januára 2008 12:59
boze uz to nabera grady
3
uuuha, pekneee...vidim asi, že mi neda neprečitať si aj ostatne blogy od teba
Napíš svoj komentár