Biele steny a dvere. Prázdnota. Desivý chlad a tie dvere. Toto nie je spoveď, nie je to príbeh, nie je to ani len skutočnosť, pokiaľ sa tomu nerozhodnete veriť. No čo robiť, keď stojíte pred dverami a cítite, že nemôžte ísť za ne? Bezmocnosť? Hnev? Alebo ľahostajnosť? Ani jedno? Len slzy tečúce po tvári, nečujné vzlyky odrážajúce sa len v duši, v srdci, v podstate bytia. Nekonečná zúfalosť. Vtedy zbadáš, že tie dvere nie sú zatvorené, cez malú štrbinu vniká do chladnej miestnosti pás svetla, pás nádeje, pás pocitu, že žiješ, dýchaš a cítiš. Pocítiš radosť, začneš dúfať a snívať. Žeby už bolo naozaj všetko lepšie? Zaslúži si to. Alebo..nie? Vtedy to pochopila. Zasa len falošný pocit. Teraz to už vedela, nezvládne to. Bolo to až príliš ťažké, až príliš to bolelo. Pozerala na tie dvere pohľadom, ktorý už nič neprezrádzal. Možno len akúsi dávnu spomienku, ktorá časom a mnohými ďalšími ranami unikla niekam, kam ani jeden z nás nemôže. Po líci sa jej skotúľala slza. Dvere sa zatvorili.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
