Zbohom, mávam ti so smiechom...

Samé prázdne slová. Klamstvá. Baví vás to? Ubližovať? Držte huby. Konečne už mlčte. Vystieram ruku a odháňam ťa od seba. Tak kedy už konečne pochopíš, že ťa nechcem pri sebe? Kedy pochopíš, že to, čo k tebe cítim, nie je láska, úcta, obdiv ale opovrhovanie a odpor? Kedy si to konečne už prečítaš z mojich očí? Kedy konečne pochopíš význam mojich slov? Prečo v nich hľadáš niečo čo tam nie je? Keď poviem "nie", nemyslím áno, ako sa píše v časopisoch. Toto je skutočný život, môj milý a keď poviem nie, myslím NIE! Mám ťa plné zuby. Nechcem počúvať tie tvoje falošné prepáč, nechcem vidieť tvoj klamlivý ospravedlňujúci úsmev. Nechcem, aby si vedel, prečo plačem. Nechcem, aby si vedel, že existujem. Nechcem vídavať tú tvoju tvár. Ako sa dokážeš tak pretvarovať? Ako dokážeš tak okato podvádzať svoju priateľku? Ako to, že si toho schopný? Stále tvrdíš, že ju ľúbiš. Tak ako to, že tú tvoju lásku dokazuješ tým, že iným lezieš do postele? To je podľa teba dôkaz lásky?! Klameš ju, klameš mňa, no najmä klameš seba. Raz sa ti to vypomstí, raz už ťa nebudem musieť počúvať. Raz mi už dáš pokoj, nebudeš mojim myšlienkam diktovať, kadiaľ majú ísť. Nechápem, ako si môžeš myslieť, že ťa mám rada. Možno som hlúpa, možno naivná, možno mladá, ale slepá nie. To si pamätaj. Nechýbaš mi, nie som tvoja kamarátka. Ber ma len ako nejakú známu, ktorú pozdravíš, prehodíš niečo o počasí a vypadneš. Alebo ešte lepšie, vypadni úplne. Ani nevieš, akú radosť by si mi tým urobil. Raz si mi povedal, že som tvoja jediná ozajstná kamarátka. Skoro som sa rozplakala... od smiechu. Nestojíš mi ani za zakopnutie. Nestojíš mi za pohľad, aj keby bol plný odporu. Nestojíš mi za povšimnutie. Maj sa krásne v tom tvojom posratom živote. Maj sa krásne v tvojich hnusných klamstvách.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu