Už ma nebaví to nekonečne otáľanie, „Áno?“ – „Nie?“...
Na jednej strane si chcem vyberať, na druhej strane sa chcem chopiť príležitosti.
Len čo skôr?
Nechať to plynúť? ...keď mne to už príde ako večnosť, čakať, čakať, čakať...
A čo, ak už nič nepríde?
A čo, ak stále niečo prechádza a ja to prehliadam „vďaka“ tej mojej stupidite, ktorú opisujem tam vyššie.
Prídem si taká svojská... Žijem naplno, niekedy by som môj životný štýl nominovala na Nobelovú cenu, no i tak nie som spokojná. Pretože tie neutíchajúce myšlienky a pocity ma stále a stále skľučujú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár