S mojím priateľom som bola už presne štyri mesiace. Keďže si nerozumiem s rovesníkmi, ani s mladšími, Robko bol odo mňa starší o deväť rokov. Časom sa s tým zmierili aj moji starostliví rodičia, zoznámila som ho so sestrou a moje žiarlivé spolužiačky o mne rozširovali chýry, že si to všetko len vymýšľam, alebo, že mu ide len o jedno. Nikdy som si pre to nerobila ťažkú hlavu, pretože aj keď sú všetky len peroxidové blondíny, myslím, že aj ten tu urobil svoje a vypálil im z hláv aj tú poslednú mozgovú bunku.
Práve na naše štvormesačné výročie som dostala ranu pod pás. Keď ma Robko pozval k nemu, myslela som, že budeme romanticky oslavovať. No po príchode som zistila, že niečo nie je v poriadku. Ten človek ktorý mi vždy dodával energiu a bol pre mňa chodiacim slniečkom; mal teraz opuchnuté oči, smutný hlas a všetko to, čo som na ňom tak veľmi milovala zrazu pominulo niekam preč.
Sadli sme si na gauč, vzal ma za ruku a tam mi oznámil, niečo, čoho som sa už dlho obávala. Robko mal totiž problémy zo zdravím, no nevedela som, že sa to rozrastie až do takých rozmerov. Moja jediná láska, s ktorou sme boli tak šťastní, mal rakovinu. Povedal, že mu je ľúto, že mi to hovorí práve v tento deň, no nevie, koľko bude žiť.
A či vôbec bude ešte nejaká chvíľa, kedy by mi to mohol povedať.
Od toho momentu som za Robkom chodievala do nemocnice. Neustále ukazoval svoju silu a pobyt medzi ťažko chorými zvládal naozaj obdivuhodne. Aby som za ním nezaostávala, snažila som sa byť silná aj ja. Teda aspoň pred ním. To čo som prežívala, keď som bola sama, by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi.
No raz keď som za nim zasa šla do nemocnice, už som ho nenašla ležať na posteli, ani pobehovať po chodbe. Sestrička mi oznámila, že Robko ráno o desiatej umrel.
Hoci som sa na to snažila pripraviť, v kútiku duše som dúfala, že sa uzdraví a znova budeme takí šťastní, akí sme boli pred tým.
Napriek tomu, že od Robkovej smrti ubehol už rok, stále mi hrozne chýba. No keď zavriem oči, vidím jeho úsmev a spomínam na momenty, ktoré sme spolu zažívali. Na momenty, ktoré som vtedy brala ako samozrejmosť, no teraz je to niečo, čo si mimoriadne vážim.
Verím, že tam hore mám jedného anjelika, ktorý nado mnou stojí vo dne
v noci, plače nad mojimi pádmi a raduje sa z mojich úspechov.
Ak sa aj vám stalo niečo podobné, či už vás opustil člen rodiny alebo kamarát, ozvite sa mi na môj e-mail. Týmto spôsobom som si už našla mnoho kamarátov a môžte medzi nich patriť aj vy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dia
9. 7.júla 2007 19:25
Je mi luto
4
to mi je naozaj luto....muselo to byt nieco naozaj hrozne ked ta zrazu opustil clovek ktoreho si taq lubila
5
Niečo podobné zažila moja mamka a aj ja... mamke zomieral pred očami jej tatino- teda moj dedo-, tiež mal rakovinu a ja som videla zomierať...... moju prababičku... Bolo to strašné a v živote už niečo podobné nechcem zažiť..... Odvtedy nechodím na pohreby a podobným, žiaľ dnes častým, situáciám sa vyhýbam, ale myslím si, že smrť je údelom každého z nás a príde si po každého z nás... Jednoducho to tak je a aj keby sme sa jej chceli postaviť- prebije nás a... vezme so sebou.... Ako sa často vraví, Nájde nás často nepripravených,
Je mi to velmi lúto, čo sa ti stalo....
Je mi to velmi lúto, čo sa ti stalo....
Napíš svoj komentár